Kedy bude zonácia?

* Zonáciu TANAP–u by chcel minister životného prostredia József Nagy uzavrie do konca roka. Stihne to?

- Skôr ako sa dokončí zonácia TANAP–u, by mal by hotový nový zákon o ochrane prírody a krajiny. Pri zonácii sa preto vychádza z toho, že sú do nej zapracované už aj hlavné zmeny, ktoré sa plánujú v spomenutom zákone. Či sa to stihne do konca roka, na to teraz ažko odpoveda. Aj v súvislosti s novým zákonom možno totiž očakáva vášnivú debatu, či už vo vláde, alebo v Národnej rade. Je to teda i politická otázka.  

* Ako postupuje odborná komisia pre zonáciu? Speje k dohode?

- Zatiaľ sa konali len dve stretnutia, z ktorých mám celkom dobrý dojem. Smerujeme k dohode a myslím si, že je to dohoda, ktorá konečne berie ohľad na ochranu prírody tak, aby bola funkčná. Tie koncepcie, ktoré tu doteraz boli, totiž vždy išli priam silene cestou kompromisu, ktorý však v skutočnosti kompromisom nebol.

* Zonácia sa pripravuje už jedenás rokov. V minulosti vyvolala veľké spory, bývalej vláde sa vyčítalo, že chce z prísneho stupňa ochrany vyčleni rozsiahle územia. Je už prístup ministerstva iný?

-  Áno. Pre mňa je najväčší prínos tejto zonácie v tom, že by sa územia s najprísnejším stupňom ochrany, takzvaná zóna A, nemali vyčleni len na základe prirodzenosti lesných porastov a lesnej krajiny, ale že sa pôjde i cestou ochrany dolinových celkov. Ide o to, aby sa do zóny A zahrnuli aj tie časti dolín, ktoré samotné nepatria medzi najzachovanejšie, sú však cenné v rámci celku.

* Môžete to bližšie vysvetli?

- Ide napríklad o Tichú a Kôprovú dolinu. Tie sú prísne chránené až do sútoku Tichého a Kôprového potoka. Žije tam silná populácia medveďov, svorka vlkov, asi tristo jeleňov, nemôže sa tam poľova, jednoducho raj pre zvieratá. Príde však zima, keď sú pre ne tieto strmé svahy dolín nevyhovujúce. Preto sa stiahnu a prejdú do blízkeho povodia Belej. Tam však platí už len tretí stupeň ochrany a bežne sa tam poľuje. Doplácajú na to jelene i neskúsené mladé vlky. Tie zvieratá sú teda trištvrte roka chránené, no potom ich strieľajú. Práve tomu by sa malo zabráni tým, že niektoré vybrané doliny by sa chránili aj s blízkym okolím. Je to prevratná zmena a zároveň priestor na vyjednávanie – my si zoberieme celú jednu dolinu pre prísnu ochranu prírody a iná dolina, rozdelená medzi A a B zónu, môže prejs celá do menej chránenej zóny B.

* Spomenuli ste nový zákon o ochrane prírody a krajiny. Naozaj ho treba? Bývalý riaditeľ TANAP–u Tomáš Vančura napríklad tvrdí, že by stačil aj súčasný zákon, keby sa dodržiaval.

-  Samozrejme, keby sa dodržiaval. Jeho veľkým úskalím je však to, že umožňuje legálne obís stanovené pravidlá. Máme napríklad rezerváciu, kde zákon takmer nič nepovoľuje, je tam stopercentná ochrana prírody, nemôže sa zasahova do pôdy ani do lesa. Je tam však možnos udeli výnimku, ktorú môže na požiadanie vyda pracovník krajského úradu ochrany prírody. Bez súhlasu nejakej komisie, ktorá by to zvážila. Jednoducho dá pečiatku a môže sa tam robi čokoľvek. Krajské úrady takto ročne vydávali asi tritisíc výnimiek z piateho stupňa ochrany – na vedecký výskum, na vjazdy či na lesnícke zásahy. Keby ich bolo desa, nepoviem ani pol slova. Ale udeľovali sa naozaj ako na bežiacom páse, a to bez akejkoľvek kontroly. Rozhodovali o tom úradníci s pečiatkou. A toto stále platí.

* Nový zákon už nijaké výnimky nepripustí?

- Nie, v novom zákone už pre takéto územia bude plati bezzásahovos. Na druhej strane prináša vítanú zmenu, že sa povolí voľný vstup ľuďom. Doteraz sa na chránených územiach od tretieho stupňa mohli pohybova len po vyznačených chodníkoch, čo sa aj tak porušuje. Zakazujeme ľuďom pohybova sa mimo chodníka, a pritom musia uskakova lesnej technike a traktorom. To je ako v Kocúrkove. Po novom budú ma turisti možnos spozna tú divočinu na vlastnej koži.

* Zo zonácie Tatier majú obavy vlastníci neštátnych lesov. Boja sa, že svoje majetky nebudú môc využíva, keď zostanú v najprísnejšom stupni ochrany.

- Je to naozaj komplikované. Takmer všetky veľkoplošné chránené územia na Slovensku vyhlásili ešte za socializmu, keď sa neprihliadalo na vlastnícke vzahy. Po roku 1989 však došlo k reštitúciám. Už vtedy sa spravila veľká chyba, keď sa reštituovali aj pozemky, na ktorých ochrane mal štát veľký záujem. Tak sa stalo, že je dnes takmer polovica TANAP–u v súkromnom vlastníctve. To nemôže robi dobrotu. Preto je i zámerom spomenutého zákona, že základ ochrany prírody by mal by na štátnej pôde. Chránené územia treba nejako dosta spä do štátneho vlastníctva alebo pod štátnu správu. Buď odkúpením, výmenou, alebo dlhodobým nájmom, aspoň na sto rokov. Uvidíme, či sa na to nájdu peniaze a či o to vlastníci neštátnych lesov budú ma záujem.

* Dá sa vôbec nájs zlatá stredná cesta, aby s výsledkom zonácie boli spokojní všetci – ekológovia, ochranári, samospráva, lesníci, investori aj vlastníci lesov?

- Je to ažké, ale domnievam sa, že stanovenie jasných pravidiel by bolo prijateľné pre všetkých. Vedelo by sa, kde môžu podnika developeri, kde je príroda nedotknuteľná. Toto by sa konečne vyriešilo. Bol by to jednoznačný prínos, hlavne pre ochranu prírody.

      * Treba zonáciu aj pre ostatné národné parky?

- Pieninský národný park ako jediný ju už má, ale sú voči nej výhrady. Zonáciu by však mali ma všetky národné parky, takže sa na tom v budúcnosti bude pracova.

* Veľa ochranárov stále hovorí o systémových zmenách. Bez nich vraj* nijaká zonácia nepomôže. Čo majú na mysli?

- Ide najmä o udeľovanie výnimiek, ktoré som už spomínal. Druhým problémom je, že sú naše národné parky lesnaté. A zákon o lesoch často prikazuje úplne odlišné veci ako zákon o ochrane prírody. To tiež nie je systémové, keď sa dva platné zákony vzájomne bijú. V TANAP–e je ďalší extrém i v tom, že tam máme dve inštitúcie – Štátne lesy TANAP–u a Správu TANAP–u. Jedna patrí pod ministerstvo životného prostredia, druhá pod rezort pôdohospodárstva. Sledujú úplne iné ciele. Aktivita leží na pleciach lesníkov, kým administratíva na Správe TANAP–u. Tá však v skutočnosti nemá rozhodovaciu právomoc. Problémom je aj to, že jednotlivé chránené územia vôbec nemajú právnu subjektivitu. Sú to akoby skupiny nejakých terénnych pracovníkov, ktorí tam kosia lúky a dozerajú na turistov, vyjadrujú sa k žiadostiam o výnimku, ale ich stanovisko nie je záväzné... Takže tí ľudia, ktorí to prostredie národného parku najlepšie poznajú, o ňom vôbec nerozhodujú. Rozhodujú o tom úradníci, ktorí ani nemusia vedie, ako vyzerá smrek alebo lesná kalamita, no majú potrebnú pečiatku. Právomoc by bolo treba prenies na správu národných parkov.

* Kritici pripomínajú, že u nás chránime až 25 percent územia, kým inde v Európe je to len sedem až devä percent. Nemáme tých národných parkov a chránených oblastí priveľa?

- To je zase otázka toho, čo sa považuje za chránené územie. U nás sa totiž za chránené pokladá už to, čo má druhý stupeň ochrany, teda nejaká chránená krajinná oblas. Druhý stupeň však okrem nejakých maličkostí nezakazuje takmer nič. Tretí stupeň je už o čosi prísnejší a tak ďalej. Ale napríklad lesníci až do štvrtého stupňa nemusia v niektorých prípadoch rieši, akú má to územie ochranu. Ak príde kalamita, nemusia žiada ani o výnimku, všetko drevo odvezú a v podstate zničia lesný biotop. Iba na piaty stupeň musia žiada výnimku. Takže keď sa to tak vezme, skutočne chránený je len piaty stupeň, a to je len zlomok územia. Z tých 25 percent sa tak dostaneme na nejaké dve percentá. A ani územia s piatym stupňom nie sú chránené stopercentne, lebo je tu možnos výnimiek.

* Zmení sa ten pomer po prijatí nového zákona o ochrane prírody a krajiny?

- Pripravovaný zákon hovorí, že absolútna ochrana prírody do roku 2020 by mala by na piatich percentách nášho územia. Zvyšok možno bude chránený, ale v rámci nejakého plánu, na ktorom sa budú podieľa všetky zúčastnené subjekty. Tých skutočne chránených, bezzásahových území, z ktorých človek nemôže nič zobra, bude asi pä percent.
  
    (Zdroj: PRAVDA, 27.8.2011-krátené)