Eseročky a družstvá sú alternatíva pre nefunkčné urbariáty

* Na Slovensku je zhruba 450-tisíc hektárov pôdy zarastenej náletmi drevín, ktorá sa nedá poľnohospodársky využívať. Kto by mal na tejto ploche hospodáriť?

Vlastník. Alebo vlastník musí zabezpečiť, aby boli pozemky riadne obhospodarované. Je na počudovanie, ako si nevážime taký hodnotný výrobný prostriedok, akým je pôda. Nechali sme ju degradovať, v kultúrnej krajine sme nechali bez ľudskej činnosti také množstvo pôdy. Napriek tomu, že máme dokonca zákon, ktorý ustanovuje túto povinnosť vlastníkovi, respektíve užívateľovi. Dokonca pod sankciou. Aj tu sa prejavuje iracionalita v tejto spoločnosti. Máme zákon, ktorý nevieme alebo nechceme dodržiavať.

* Navrhujete, aby sa z eurofondov podporilo obhospodarovanie poľnohospodárskej aj lesnej pôdy jedným hospodárom – farmárom tak, ako je to bežné inde v zahraničí. O čo teda ide?

Ide o agrolesnícke systémy, v rámci ktorých sa na tej istej pôde spája pestovanie stromov s extenzívnym poľnohospodárstvom – napríklad robí sa pastva na zarastených plochách. Bola by to príležitosť pre vidiek. Vytvoril by sa tak funkčný mechanizmus na obnovu približne 450-tisíc hektárov zaburinenej poľnohospodárskej pôdy, ktorá nie je v evidencii, a teda Slovensko prichádza o platby z eurofondov na tieto plochy. Takto by sa dali znížiť aj škody spôsobené zverou na pôde, čo sa stáva výrazným problémom. Vidím tu úlohu urbárov. Zväčša to boli subjekty, ktoré vlastnili okrem lesnej aj poľnohospodársku pôdu a túto spoločne obhospodarovali. No v 50. rokoch minulého storočia sa umelo rozdelilo hospodárenie v lese a na roliach, lúkach i pastvinách, čoho dôsledkom je súčasný stav. Vidím tu potenciál, nielen pre urbáre, ale pre vidiek, pre naštartovanie a udržanie lokálnej ekonomiky.

* V čom je problém, prečo sa systém doteraz nepodporil?

Bráni nám v tom legislatíva a najmä myslenie ľudí, ktorí si nevedia predstaviť pasenie hospodárskych zvierat v lese. Povzbudivé sú však príklady zo zahraničia. V Českej republike vedci vydali katalóg pestovných opatrení v chránených územiach, v ktorom sa počíta už aj s pastvou v lesoch.

* Narážame však na problém rozdrobeného vlastníctva pozemkov a s tým spojené komplikácie pri prijímaní rozhodnutí. Čo s tým?

Je to pravda. Väčšina problémov urbárov pramení z vysokej miery rozdrobenosti vlastníctva podielov na spoločnej nehnuteľnosti. Jedno príslovie vraví – sto ľudí, sto chutí a v urbároch je nie zriedka aj tisíc podielnikov. Dôjsť k zhode väčšiny vyžaduje enormné úsilie tých, ktorí vedú takéto ekosystémy. Obzvlášť, ak slovenská spoločnosť je neustále polarizovaná a míľovými krokmi sa vytráca z jej fungovania sedliacky rozum. Veď základom urbárov nebolo len právo mať podiel v lese, mať podiel na pastve, mať podiel v rybníku, ale aj povinnosť každého domu, každého podielnika zúčastniť sa na spoločnej robote v spoločnom lese, spoločne pokosiť, urobiť a spratať seno z lúk, spoločne vyčistiť rybník. Na toto sa akosi stále pozabúda.

* Čo by spoločenstvá pohlo dopredu?

Ich premena na ekonomicky stabilné podniky. Som zástancom združovania, primeraného sceľovania a vytvárania a udržiavania funkčných celkov, ktoré sú ekonomicky silnejšie a dlhodobo stabilnejšie. Základom zmysluplného fungovania takého organizmu, akým je urbár, je dohoda, všeobecná zhoda čo najväčšieho počtu podielnikov. Sú však situácie, ako napríklad v manželstve, kde ak zlyháva racionalita, musí dôjsť k rozdeleniu. Preto ak je cítiť napätie, ktoré prerastá do osobnej averzie a racionálne argumenty idú bokom, radšej sa treba zákonne rozísť.

* Nefunkčné pozemkové spoločenstvá by sa mali transformovať na podniky?

Áno, na také, ktoré budú schopné podporiť činnosti na dedine. Napríklad zabezpečiť dodávku palivového dreva pre miestnu škôlku, školu, poskytovať finančné dary na kultúru, folklór, šport, dobrovoľných hasičov a podobne. Podniky, ktoré dokážu nielen udržiavať krajinu, turistickú infraštruktúru, ale aj starať sa o vodné zdroje. Tých ekosystémových služieb, ktoré slúžia celej spoločnosti a z ktorej nie vždy benefitujú vlastníci pozemkov, je obrovské množstvo. Zásadným problémom je však náhľad štátu a verejnosti na urbár. Narážame na rôzne reštrikcie, obmedzenia, zákazy a príkazy, ktoré sa vzťahujú na lesné pozemky, a to bez akejkoľvek verejnej podpory, nielen finančnej, ale aj morálnej.

* Z akého dôvodu by sa mali urbariáty pretransformovať na obchodné spoločnosti?

Je ich mnoho a sú čisto praktické. Predsedovia urbárov narážajú na úradoch na zlé inštrukcie. Jeden z príkladov, ktoré neustále opakujem na našich informačných dňoch zástupcom urbárov – ak vyplácate podiely, tie sa nezarátavajú do vymeriavacieho základu pre povinnosť platiť zdravotné poistenie. Napriek tomu mi tvrdia, že boli poisťovňami nútení na plnenie. Alebo často diskutovaná téma, či urbár môže vyplácať podiely formou nájmu. Áno, môže. Dokonca v prípade spoločnej nehnuteľnosti to majú ustanovené v zákone. Samozrejme, je to nedostatok aj na strane urbárnikov, že sa nevedia brániť. Preto im cez našu úniu chceme dať čo najviac informácií, ktoré môžu využiť v bežnom živote.

* Ktorá forma podnikania by bola pre majiteľov lesných pozemkov vhodná?

Eseročka alebo družstvo založené urbárom alebo podielnikmi pôdy. Všetci tieto formy podnikania poznajú. Zákony sa javia jednoznačné a všeobecne známe a keď príde na nejaký úrad, konateľ s. r. o. alebo predseda družstva, väčšinou s radou úradník problém nemá. A čo je najdôležitejšie, spoluvlastník pôdy, podielnik spoločnej nehnuteľnosti je priamo zainteresovaný na obhospodarovaní jeho majetku cez „svoju" obchodnú spoločnosť.
Zdroj: Hospodárske noviny