Chceme sa naozaj rozplynú do iných odvetví?

Na otázku „Kam kráčaš slovenské lesníctvo“ je veľmi krátka a jasná odpoveď: tam, kam ho nasmerujú lúdia žijúci týmto odvetvím a  jej predstavitelia. Píše Ing. Marián Guniš, prednosta Obvodného lesného úradu Ružomberok.

 

Ak by som však chcel predpoveda vývoj na základe doterajších prežitých udalosti za posledné desaročie, asi by som skonštatoval vývoj smerujúci do zabudnutia a rozplynutia. Isteže, môj názor je veľmi subjektívny, každodenne vyhodnocovaný tým, čo vidím a počujem ( alebo čo nevidím a nepočujem), ale negatívnych príkladov svojho zmyslového, zrakovo - sluchového vnímania mám veľmi veľa.

 

Asi zle počujem, ak v hlavných večerných televíznych správach na napadnutie lykožrútom je podávaný najlepší liek na tuto skutočnos - nič nerobenie. A už vôbec nepočujem reakciu z lesníckej verejnosti o škodlivosti takéhoto vyjadrenia a popretie postupov, ktoré sa učia na všetkých stupňoch lesníckeho školstva. Postupov, ktoré sú v dejinách lesníctva až po súčasnos najlepšou vedeckou alternatívou pre ochranu lesa. Alebo azda zle počujem, keď v médiách sú spracovatelia náhodných ažieb v záujme ochrany lesa, nazývaný vrahovia stromov. Nič nerobi v napadnutých lesných ekosystémoch sa tu podáva ako nedotknutos panenskej prírody, miesto poukázania na zánik takýchto systémov. Možno aj zle vidím, ak vyhodnotenie moderných družicových multispektrálných snímok v teréne sa považuje pri posudzovaní stavu lesa div nie za škodlivé, nevierohodné a nedostatočné. Z roka na rok počúvam o dôležitosti mimoprodukčných funkcii lesa a jej ekonomického vyhodnotenia a medzitým už spoločnos obchoduje s emisiami a skleníkovými plynmi, ale so zdravotnou, vodohospodárskou, pôdoochrannou a inými dôležitými funkciami lesa sa nedeje vôbec nič.

 

Takmer každý mesiac počúvam o ekologických problémoch vo všetkých mienkotvorných masmédiách, ale na problémy v lesníctve počujem len populistické a neodborne osočovania. S rozumnými a odbornými argumentáciami, prípadne s vysvetľovaním pre širokú verejnos sa stretávam len v úzkych odborných kruhoch. A mohol by som pokračova ďalej, lebo takýchto príkladoch - počutého a videného, som zažil oveľa, oveľa viac.

 

Ak chceme otoči vývoj nášho lesníctva musíme okamžite zača kona minimálne v 3 rovinách: verejnej, ekonomickej a vo vlastnej stavovskej.

 

V prvej rovine musíme konečne poukáza, že úspešne hospodárenie v lesoch v prospech všetkých musí ma odborné základy a nie populistické vyhlásenia neodborných a masmédiami podporovaných skupiniek. Angažovanie sa vo veciach verejných nemôže predsa znamena popretie odbornosti, praxe, vedy a skúsenosti( napríklad zdravie je naša najväčšia priorita a cez to všetko, nezakladáme nezávisle organizácie v mene presadzovania si svojich postupov a príkazov pri liečení vírusových, srdcovocievnych alebo onkologických ochorení - spoliehame sa predsa na odbornos a skúsenosti lekárov, či nie?). Je paradoxom, že lesníci ako tvorcovia viacerých generácii lesných ekosystémov sú teraz posudzovaní ako ich ničitelia, s úmyslom zobra im ich prácu a rozhodovanie a da ju „zodpovedným“ ochrancom prírody. V práci s verejnosou sme úplne zaspali a učičíkanie sa našimi odbornými znalosami a pravdou, nás odsunulo v očiach verejnosti už ani nie na druhú, ale tretiu koľaj.

 

Najväčší paradox všetkých moderných ekonomických teórií

 

V druhej ekonomickej rovine musíme už konečne presta teoretizova a zača v praxi presadzova práva vlastníkov na ekonomické vyčíslenie mimoprodukčných funkcii lesa, vo vzahu ku všetkým užívateľom týchto funkcii. V dnešných trhových podmienkach a sile kapitálu sú hodnoty vytvorené obhospodarovateľmi lesov zhodnocované úplné niekým iným - čo je asi najväčším paradoxom všetkých moderných ekonomických teórii.

 

V poslednom rade si musíme pozameta pred vlastným prahom. To, že v práci s verejnosou na všetkých úrovniach sme pohoreli, som už spomínal. Je však ďaleko horšie, že sme nejednotní, nespája nás spoločný cieľ, vkradla sa medzi nás letargia a bezmocnos. Stratili sme úctu ku skutočným autoritám a každý sa hrá len na svojom piesočku bez ohľadu na dobro ako celku a získanie nadhľadu nad spoločnou vecou. A pritom za výsledky generácie našich predchodcov – lesníkov sa naozaj nemusíme hanbi! Je jasné, že ostala – našastie - v našom lesníctve prevaha dobrých vecí a samotných ľudí a že moje zhodnotenie je tak trochu jednostranné a veľmi krátke. Ak však nebudeme poukazova na nedobré stránky nášho života a nebudeme sa snaži ich odstráni v súlade s odbornými, verejne prospešnými a našimi stavovskými princípmi, tak sa naozaj rozplynieme do iných odvetví a lesníctvo ako také skončí tak, ako väčšina z nás isto nechce.