Rozhovor: Aj lesníci sú predsa ochranári, hovorí Jozef Jendruch

Lesníci sa snažia prírode blízkymi spôsobmi obhospodarovania lesov s cieľom hospodáriť v druhovo, vekovo a priestorovo rozmanitých lesných porastoch dať verejnosti, ochranárom aj politikom dostatočnú odpoveď na kritiku ich odbornosti. Napriek tomu je na nich vyvíjaný veľmi silný tlak, ktorého výsledkom je napríklad aktuálny návrh novely zákona o ochrane prírody a krajiny. Bezzásahový režim, prevzatie kompetencií lesníkov ochrancami prírody v národných parkoch a medializácia extrémnych názorov aktivistov, že lesy dokážu predsa rásť aj bez lesníkov, čo si o tom  myslíte, prežije vôbec lesnícky stav. Aký bude podľa vás ďalší vývoj?

„Som presvečený o tom, že neštátne lesy budú existovať aj naďalej a prežijú aj s lesníkmi. Čo sa týka štátnych lesov, ďalší vývoj si nedovolím prognózovať. Budem dokumentovať svoje slová na príklade cirkevných lesov. Historici v Spišskej Kapitule, keď sme pripravovali 20. a potom 25. výročie obhospodarovania lesov Spišského biskupstva v Spišskom Podhradí, našli v archívoch informácie o lokalite Jablonov. Podľa týchto, historicky doložených informácií, 600 rokov dozadu, s výnimkou rokov 1948 až 1994, boli jablonovské cirkevné lesy obhospodarované cirkevnými lesníkmi. Dnes sú na týchto miestach krásne, zmiešané, viacetážové porasty. To je myslím tá najlepšia odpoveď všetkým extrémnym ochranárom a jasný príklad toho, že lesníci si vedia robiť svoju prácu odborne a profesionálne.“

Existuje niekoľko príkladov, že lesníci vedia aj koeexistovať na tom istom území so štátnymi ochrancami prírody, dokážu odborne spolupracovať, slušne sa dohodnúť a korektne si rozdeliť kompetencie tak, aby na tom les, príroda a spoločnosť získali. Príkladom je Chránená krajinná oblasť Poľana, ale aj Národný park Slovenský raj, v ktorom sa ako v jedinom z ôsmich národných parkov na Slovensku podarilo dosiahnuť zonáciu vďaka súhlasu vlastníkov lesov. Medzi nimi aj cirkevných lesov, v ktorých hospodárite. Prečo to tak nejde všade, kto a čo by mal urobiť, aby lesníci a ochranári dokázali spolupracovať?

„Ja zvyknem hovoriť, že aj lesníci sú predsa ochranári. A čo sa týka samotných ochrancov prírody, rozdelil by som ich na profesionálnych ochranárov a na tých iných. Tí profesionálni sú naši kolegovia, s ktorými dokážeme vždy nájsť rozumný kompromis. Riaditeľ Národného parku Slovenský raj pán Dražil je tiež lesný inžinier. Slušne a odborne vedenými diskusiami sme spoločne došli k riešeniam, vďaka ktorým sa zonácia národného parku podarila. Som presvedčený o tom, že ak sa stretnú odborníci a rozumní ľudia, dokážu nájsť spoločnú reč a kompromisné riešenie. Takýto dialóg potom prináša pozitívne výsledky. Naša spoločnosť spolupracuje so správou národného parku v Spišskom Podhradí mimo územia národného parku na zveľaďovaní Chránenej lokality Ordzovianske dubiny. Spoločne sme pochopili, o aké vzácne biotopy ide a budeme tam napomáhať prirodzenému zmladeniu duba, vybudujeme oplôtky, aby sme ich chránili pred poľovnou zverou, budeme spoločne vhodne presádzať prirodzené zmladenie, aby sme túto vzácnu lokalitu zachránili.“

Príroda teda potrebuje ochranu, pomoc a podporu, veď ľudia ju oslabujú civilizačnými vplyvmi a preto ponechať ju napospas, aby si sama poradila ako vie, čoraz väčším presadzovaním  bezzásahových území, nie je správna cesta. Iste, príroda je večná a všetko zvládne, ale predsa, pripadá vám to rozumné, nechať takú veľkú časť územia Slovenska na samovývoj? Aký je váš názor, máme lesu a prírode pomáhať, aby bola zdravšia, silnejšia a odolnejšia?

„Laickej verejnosti sa snažím vysvetľovať svoj postoj k tejto otázke v dvoch rovinách. Prvou je extrém, v ktorom môžeme ísť do celosvetovej bezzásahovosti. Bol by to experiment, ale výsledok, ktorý chceme získať, by mal byť prospešný nielen pre prírodu, ale aj pre ľudí, pre obyvateľov planéty. Pri bezzásahovosti želateľný výsledok dosiahneme oveľa, oveľa neskôr. Ak napríklad vznikne obrovská holina po vetrovej kalamite v smrekových monokultúrach a bude v bezzásahovom pásme, tak nový, viacetážový, trvalý porast vyrastie na takejto holine cez prípravné dreviny až o 500 rokov.

Ak do procesu obnovy takejto holiny vstúpi odborník – lesník, dokáže dopestovať takýto porast na obnovovanej ploche o 200 rokov. Ten časový rozdiel v troch storočiach je aj rozdielom ekonomickým. Kto bude čakať 500 rokov na to, aby na kalamitnej ploche mali aj cyklisti, hubári, turisti a ďalší možnosť využívať krásny, viacetážový les? Je iba prirodzené, že všetci chceme dosiahnuť takýto výsledok čo najskôr. A my lesníci dokážeme takýto výsledok pre spoločnosť zabezpečiť.“

Jozef Marko