Príhovor Ing. Mikuláša Michelčíka na stretnutí lesníkov Zelená kvapka krvi vo Zvolene 24.11.2018

Dnes sa vyjadrujem za seba a ak mi dovolia moji profesijní súputníci, aj za generáciu, ktorá viac či menej svojím pôsobením v lesníctve ovplyvňovala prostredie a výsledky v lesnom hospodárstve zhruba od polovice minulého storočia a u niektorých až do dnešných dní.

Skôr, ako sa v krivom zrkadle začnem zaoberať chybnými, resp. spochybniteľnými krokmi, chcem predovšetkým zdôrazniť, že pre našu lesnícku prácu sme od generácií pred nami prevzali konsolidované prostredie, historicky verejnosťou uznávané vážené postavenie lesníckeho stavu s úlohami pokračovať v práci našich predchodcov a učiteľov. Nebudem menovať historicky známe osobnosti z dávnej minulosti, ale chcem vyzdvihnúť našich učiteľov. Mnohým z vás mená Ing. Grunwald, Ing. Lackovič, Ing. Králik z Banskej Štiavnice, Ing. Kysel, Ing. Pivovarči, Ing. Kováč z Liptovského Hrádku alebo Ing. Mušinka a ďalší z LTŠ v Prešove sú známe, ale pre našu generáciu to boli učitelia, ktorí okrem hlbokého poznávania zákutí lesníckej práce vštepovali nám lásku k lesu,  jeho poznanie aj v širších súvislostiach. Dnes musím poďakovať aj našim učiteľom na Vysokej škole lesníckej vo Zvolene. Nastúpili sme na štúdium s vedomím, že je pokračovateľkou prvej lesníckej akadémie so slávnou minulosťou. Náš odborný profil formovali pedagógovia, ktorí pred učiteľskou dráhou mali za sebou školu lesníckeho života na pracoviskách, kde boli postavení pred úlohu zabezpečiť obnovu vojnou zdecimovaného lesného hospodárstva. Aj z toho dôvodu boli ich prednášky poznačené skúsenosťami, pre nás školou života, skôr ako sme ju museli po absolvovaní štúdia zažívať na vlastnej koži.

 Pri tejto príležitosti by som sa vrátil k učebniciam, ktoré vypracovali naši, vtedy ešte nie učitelia s najvyššími vedeckými a pedagogickými titulmi a musím konštatovať, že vôbec nie sú zastaralé a neaktuálne. Stačí spomenúť mená - Pfeffer, Bezačinský, Sokol, Červenka , Stolina, Šály, Makovník, Randuška, Sloboda, Zachar a rad ďalších. Môže niekto dnes povedať, že táto generácia by dnešné lesnícke problémy v kontexte podmienok dnešnej doby nevedeli riešiť? Alebo, že tí, ktorí boli ich žiakmi, a to je aj moja generácia, ale aj generácia našich detí, ktorí idú v našich stopách a učili sa z tých istých učebníc na tej istej škole ako my, robia veci nesprávne? Je žiaľ taká doba, že pokračovatelia na našej Alma mater sú pripravovaní s tým, že my už nechápeme dobu a treba ísť novou cestou. Pýtam sa, akou? Aké učebnice slúžia na ich odbornú prípravu? Kto ich oponoval, keď v prostredí odborného školstva pôsobia ľudia, ktorí nedokážu zhodnotiť dopady ich teórií v praxi, lebo ju poznajú len z virtuálnych učební a príspevkov zahraničných odborníkov pôsobiacich v podmienkach, ktoré sa s naším prostredím a minulosťou vôbec nedá zrovnávať!

Ale, aby som nebol len kritický k iným, pri pozeraní sa do zrkadla vidím aj naše chyby. Musím spomenúť obdobie našich začiatkov. Časté organizačné zmeny, obsadzovanie funkcií, najmä na vyšších pozíciách s hlavným dôrazom na politickú príslušnosť. Musím však vysloviť aj druhú skutočnosť, že z mnohých politických riaditeľov lesných závodov, s ktorými som sa pri svojich lesníckych začiatkoch stretol, boli síce bez vzdelania, ale s dobrým ľudským charakterom. Jeden z nich, u ktorého som začínal, mal napríklad zásadu, že pri riešení lesníckeho problému, pred ktorý bol postavený a nevedel si s ním rady, použil formulku: „počkajte, ja mám na to svojich ľudí“ a zavolal príslušného referenta a problém bol vyriešený. A takým vedúcim ďakujem, že som sa vo vlastnej práci pri probléme, ktorý som nevedel vždy vyriešiť, obrátil na spolupracovníkov a bez hanby aj na robotníkov, ktorí mali na problém svoje riešenia a často lepšie ako my s titulmi...

Čo najviac zazlievam nášmu lesníckemu stavu, je skutočnosť, že rôznymi organizačnými zmenami sa nám podarilo úplne zlikvidovať kolegiálnu väzbu v jednotlivých úrovniach lesníctva. Bolo v minulosti, že sa na celoštátnej úrovni stretávali pracovníci na odborných, vzdelávacích i spoločenských akciách, na nich nechýbali aj vrcholoví pracovníci, vrátane tých z ministerstva. Niektorí si to priam vyžadovali, aby mali informácie z prvej ruky. Nedá mi nespomenúť mená z minulosti ako Ing. Chovanec, Ing. Mistrík, Ing. Marko, Ing. Dzúrik, Ing. Pápay a ďalší. Boli to riadiaci pracovníci rezortu, ktorí mali prirodzenú autoritu u podriadených nie na základe postavenia, ale na základe ich skúseností a schopností. Myslím si, že takí nám dnes veľmi chýbajú...

Nepodaril sa nám aj prechod do novej situácie po politických a spoločenských zmenách v roku 1989. Príliš sme sa spoliehali na to, že nás verejnosť dovtedy vnímala ako akúsi elitu v zelenom a že za svoju dovtedajšiu povesť budeme musieť sa uchádzať v úplne iných podmienkach. Reprivatizácia nás v očiach novo nastupujúcich vlastníkov lesa postavila do úlohy aktérov zodpovedných za neprávostí, ktorých sa dostalo im, ale predovšetkým ich rodičom od minulého režimu. V skutočnosti sme v tom období odovzdávali prevažnej väčšine majetok, o ktorý sa naša generácia dobre starala.

Až postupom času sa situácia vzájomne pochopila s vedomím, že jeden bez druhého nemôžeme existovať.

Prirodzená vlastnosť spoliehať sa na pochopenie verejnosti o našej potrebe pri zabezpečovaní lesa a jeho funkcií pre zdravý život nás doviedla k nepochopeniu potreby angažovanosti v novom vytvárajúcom sa politickom prostredí. Naša absencia politickom centre diania mala za dôsledok stratu toho najvýznamnejšieho nástroja na ovplyvňovanie ďalšieho diania- rezortného ministerstva!

Aj tí naši zástupcovia, ktorí sa angažovali v orgánoch štátu, ak sa dobre pamätám v Národnej rade boli štyria a každý ťahal za iný koniec politického povrazu... A tak je to bohužiaľ dodnes, len s tým, že nie som si istý, ale dnes je tam len jeden..

Po úspešnom rozbehu osobitnej štátnej správy LH, táto bola neskôr presunutá pod krajské a okresné orgány verejnej správy a dnes je čoraz viac poplatná politickým tlakom v nich nie tomu, čomu má slúžiť : kontrole plnenia zákonov na základe objektívnych posúdení priamo v teréne.

Treba povedať, že hneď po zmene politických pomerov a spoločenského zriadenia začal prebiehať proces transformácie LH. Návrhy a požiadavky jednotlivých skupín boli často protichodné. Jeden z návrhov úseku lesného hospodárstva bolo koncentrovať všetky rozhodujúce činnosti v jednom rezortnom orgáne – Ministerstve prírodných zdrojov. Pod jeho gesciou sa mali zastrešiť lesy, voda, ovzdušie, nerastné bohatstvo. V tom čase fungovala a úspešne Slovenská komisia životného prostredia pod vedení m podpredsedu vlády. Po prvých slobodných voľbách bolo všetko inak - bolo treba rozšíriť počet ministerstiev, Slovenská komisia sa pretransformovala na Ministerstvo životného prostredia, v ktorom sa aktivizovali jednotlivci so záujmom urýchlene získať nadvládu nad tým, v čom bolo možné čo najrýchlejšie prísť , a dá sa povedať pre verejnosť aj najstráviteľnejšie k finančným a mocenským zdrojom bez ďalšej zodpovednosti za dopady takýchto krokov na to najcennejšie – lesné ekosystémy. Žiaľ, v tejto snahe tento rezort za výdatnej pomoci niektorých mimovládnych organizácií do dnešných dní pokračuje a eskaluje spoločenské prostredie, najmä to, ktoré nemá dostatok informácií o poslaní lesov v životnom prostredí človeka , „a najmä nevedia o jeho funkciách, ktoré človeka denne ovplyvňujú a nevedia ani o tom, že MŽP nie je ústredným orgánom štátnej správy LH a nemôže svojvoľne nakladať s lesmi podľa svojich predstáv, čiže bez toho, že by rešpektovalo platný ústavný zákon číslo 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy/kompetenčný zákon/ Pravdou je, že takáto anomália tu doposiaľ bola a v dôsledku nezmyselných, a teda aj protizákonných opatrení zo strany ochrany prírody nielen v dôsledku klimatických zmien vznikla katastrofálna situácia v lesoch na Slovensku! Je to najmä dôsledok koncepcie tzv. „pasívnej ochrany lesov“, výsledkom čoho došlo k takému premnoženiu podkôrneho hmyzu, že to nemá obdobu v celej histórii lesného hospodárstva na Slovensku. 

 Pôvodne som sa nechcel vyjadrovať k vyjadreniam a postojom k tejto problematike a bližšie sa im venovať, ale keďže niektoré vyjadrenia a stanoviská aj vrcholových predstaviteľov rezortu a uskutočňovaná kampaň na presadenie ďalšieho už tuším v poradí blízko čísla 10 nového zákona o Ochrane prírody a krajiny, urážajú nielen mňa, ale aj ostatných čestných pracovníkov v lesnom hospodárstve. Uráža ma, keď minister tohto rezortu pri vysvetľovaní tzv. mýtov o podkôrnikoch v tlači nevie povedať slovo lesníci a použije výraz „ťažiari“, uráža ma, keď vedúci zastúpenia európskej komisie na Slovensku, ktorý vyštudoval ekológiu v Prahe, ale v lesnej prevádzke nikdy nerobil, pri obhajobe súčasných krokov bezzásahovosti argumentuje, že v podmienkach plôch zahrnutých pod pravidlá Natura 2000 na územiach pod ochranou môžeme kosiť plochy pre záchranu orchidejí, ale napr. v Tichej doline nemôžeme zasahovať v lese, aby sme ochránili to najcennejšie, čo nám tam zostalo - zvyšky porastov na lokalitách, ktoré neboli v minulosti ľudskou činnosťou zasiahnuté (závery Tichej a Kôprovej doliny, Nefcerská prírodná rezervácia). Asi tam v živote nebol, tak, ako tí aktivisti, ktorí pred rokmi vlastnými telami chránili pred lesníkmi kalamitné plochy -divočinu pod ochranou občanov - plochy po kalamite, kde po salašoch Liptákov sa za éry prvého národného parku podarilo vypestovať pekný les. Stačilo by sa opýtať ľudí, ktorí tam na úsekoch pôsobili posledných 80 - 90 rokov - Martina Alexu a Ing. Zajaca, čo to bola za divočina.

Mimoriadne ma uráža a spolu so mnou mojich spolupracovníkov skutočnosť, že sa rezortu životného prostredia podarilo zlikvidovať funkčnú organizáciu Správu TANAPu a Zákon o Tatranskom národnom parku, a nahradiť ju organizáciou, ktorej predstavitelia bez hanby svojimi kladnými, alebo neurčitými stanoviskami dopustili nesmierne škody na tatranskej prírode v dôsledku nekontrolovanej aktivity developerov. Blíži sa 70. výročie uzákonenia TANAPu, mám obavy, aby to nebolo posledné výročie. Uvedomuje si to niekto zo zodpovedných, lebo akosi mi chýbajú hlasy, ktoré by upozorňovali na takúto možnosť aj od tých, od ktorých by to mala byť prvoradá povinnosť! Alebo je zištnosť a politikárčenie aj v našich radoch? 

Keďže mám vzhľadom na svoj vek bližšie k zaradeniu sa k tým tam hore ako k ďalším výročiam, ktoré možno slovenské lesy v budúcnosti čakajú, čoraz viac rozmýšľam, ako im budem ja a moji vrstovníci súčasné dianie v lesníctve vysvetľovať.

 V tejto súvislosti ma napadá jeden, resp. dva odkazy pre nasledovníkov: „môj nebohý otec, ktorého si nesmierne vážim ako lesníka, aj ako človeka, mi svojho času, keď v 14 rokoch opúšťal dom na štúdiá, povedal: „syn môj, v živote ťa nečaká nič ľahké, nepodľahni svetským radovánkam a ak máš hrať napríklad karty, naučím ťa preferans. Je to síce podobná hra ako mariáš, má však jednu prednosť - môžeš hrať noc i deň, raz vyhráš, raz prehráš, ale výhry neinkasuješ a prehry neplatíš hneď. Položky si pripisuješ na obe stany papiera. Po dlhšom či kratšom čase, keď sa hráči dohodnú a môže to byť aj po niekoľkých dňoch, sa vzájomné dlhy a výhry zrátajú a výsledok je, že nikdy nevyhráš moc, lebo karta je vrtkavá, ani moc neprehráš, ale všetci traja sú spokojní, že si dobre zahrali.

Pri mariáši sa inkasuje po každej hre a tak ten, čo vyhrá hru a zinkasuje väčšiu sumu peňazí, zhrnie ju do vrecka a odchádza. Ďalej ho môže nahradiť niekto z kibicov, alebo hru ukončia. 

A čo tým chcem povedať? Vážení páni, v životnom prostredí nehrajte s nami mariáš!! Posaďte sa radšej s nami na partičku preferansu, po období, po ukončení hry podľa jeho pravidiel budeme spokojní všetci a predovšetkým slovenská príroda a les !!! A všetci sme si dobre zahrali... 

Ing. Mikuláš Michelčík
lesník- dôchodca