Názor: Prečo sa minister Budaj v „kauze“ Morské oko nechá vodiť za nos?

Aká je pravda?

Minister Budaj s mediálnym rachotom vykopol otvorené dvere. Prečo? Takmer 13 rokov trvalo prerokovávanie a prípravné práce pracovníkov Štátnej ochrany prírody SR, lesníkov, vlastníkov pozemkov a množstva dotknutých inštitúcií a organizácií na projekte prírodnej rezervácie Vihorlatský prales (predtým časť CHKO Vihorlat) – územia v rámci Karpatských bukových pralesov zapísaných v Zozname UNESCO.

Týmto projektom sa vytvorí jedna z najväčších prírodných rezervácií na Slovensku a reálne sa násobne zvýši výmera pôvodného chráneného územia najmä v 4. a 5. stupni ochrany o 6,55 krát viac, čo je oproti pôvodnej výmere 329,9623 ha viac o + 1.830,58 hektárov (presnejšie v 4. stupni o 67,38 krát viac, teda z 9,02 ha viac o +598,77 ha a v 5. stupni o 4,84 krát viac, teda z 320,9423 ha viac o +1.231,81 ha a ešte plus 246,1247 z 2. do 3. stupňa)! Tým, ktorí projekt reálne dlhodobo pripravovali, žiaľ nepoďakoval nikto.

Iste, na ministrom pranierovaný návrh môžu byť rôzne názory, ale „finálny“ výsledok sa ani po úprave ministra Budaja „kvalitatívne“ veľmi nelíši od kritizovaného pôvodného návrhu. V centrálnej časti Morského oka, ktorá je predmetom hromadnej pripomienky, sú z 5. do nižšieho 4. stupňa preradené pozemky pod štyrmi objektami a to „Kaštielik“, chata štátnych lesov, informačné stredisko ŠOP a chata „UPJŠ“ (v súkromnom vlastníctve) plus pozemky pred objektami, objekt hrádze, pozemky asfaltovej cesty a chodníka okolo vodnej plochy.

Summa summarum, z tých deklarovaných „akože zachránených“ cca 20 hektárov pozemkov (pozn.: <1%) tvorí 12,8 ha vodná plocha plus zbytok (rozvojové pozemky). Zaradenie vodnej plochy do 4. stupňa odporúčal aj komisár UNESCO, aby bolo možné zmeniť rybiu osádku, keďže momentálne tam dominuje nepôvodný jalec. Áno, každý jeden meter štvorcový je  dôležitý, ale nezavádzajme!

Problematické pozemky, nešťastne označované ako rozvojové, lokalizované medzi brehom vodnej plochy a cestou od kaštielika po chatu UPJŠ, ktoré boli zaradené do 4. nižšieho stupňa, by ale podľa súčasnej legislatívy s istotou nemohli byť predmetom budúcej výstavby chát a hotelov! To nie je vec názoru, ale právnej jednoznačnosti.

Región pod Vihorlatom je mojim rodiskom, dlho som v ňom aj pôsobil a aj keď už 18 rokov bývam pod Malými Karpatmi, moje srdce je s ním trvalo späté, rovnako tak s jeho ľuďmi, ktorým týmto ďakujem za obetavú starostlivosť o toto naše vzácne prírodné dedičstvo.

Na záver si dovolím poznámku: Tým 70.000 ľuďom, ktorí podľahli podprahovému tlaku a v emócii a vo vypätom čase pred parlamentnými voľbami podpísali hromadnú pripomienku aj napriek nedostatku informácií, sa nečudujem a aj ich chápem. Podpísali to aj mnohí moji príbuzní, priatelia a známi a až po vysvetlení faktov boli zaskočení, rozčarovaní, ba aj nazlostení, že naleteli. Vraj, „čo už“...

Som ale presvedčený, že zodpovedný minister by sa mal riadiť najmä rozumom, svojimi vedomosťami a skúsenosťami, ale taktiež by mal konfrontovať svoje názory s disponibilným potenciálom svojich odborných rezortných zložiek. Práve od tohto pána ministra sa očakáva veľká miera ústretovosti a konsenzov. Zatiaľ to žiaľ vyzerá tak, že hneď prvý pomyselný gombík na košeli si zapol nesprávne

Peter Stanko

(autor textu je absolvent Lesníckej fakulty VŠLD Zvolen, má 30-ročnú prax v štátnych lesoch, štátnej správe životného prostredia a pôsobil aj ako štátny tajomník na Ministerstve životného prostredia SR. V súčasnosti podniká v lesnom hospodárstve v rôznych rozvojových projektoch, je autorom environmentálneho a lesníckeho programu KDH).