Názor: Dva úplne rozdielne vianočné darčeky

Nebola to tá stará väzba, ktorú som ako študent Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene držal v rukách a hltal poľovnícke príbehy z prostredia Karpát, a nie len z nich. Príbehy pútavo písané poľovníkom, zoológom, biológom - človekom tak dokonale vnímajúcom našu nádhernú prírodu. Samozrejme, že pri prvej príležitosti som vkročil do Karpatských lesov, po stopách Komárkových.

Úvodné príbehy, z dnes už ukrajinskej časti Karpát, kam Július Komárek chodil pracovne z Prahy, kde tak dokonale využíval svoje pozorovacie schopnosti ľudí, ich zvykov, ich obydlí, prírody a samozrejme zveri, ma ešte viac presvedčili o jeho dokonalosti premeniť ich perom na jedinečný opis súzvuku všetkého, čo pozoroval.

Pri pokračovaní hltania jeho príbehov som sa v druhej časti, Lovy z hladu, v príbehu Podivná vysoká zvěř, dostal popisom do známeho prostredia:

„ Ze západního kraje Tater přitéka do Váhu prudká, křišťálová řeka Bělá, a kdybyste šli proti její vodě až za Podbáňsko, dostali byste se do dvou překrásnych a strmých údolí. Jedno, dlouhé a opuštné, je dolina Tichá a druhé je dolina Koprovská, nad níž trčí Kriváň a kudy chodí turisté. V dolinách řádila vichřice a při nesmírné strmosti údolních sten a odlehlosti roklin nebylo možno vyvrácené dřevo včas spracovat. Na vývratech se usazovali kúrovci a vznikla lokálni kalamita těchto škúdcú, která hrozila, že zbylé lesy zpustoší. Za touto kalamitou jsme přišli my, abychom řekli, co lze k omezení nebezpečí učinit a jak dalece je věc vážná .... „ Július Komárek bol v tom čase vedúcim Výskumného ústavu lesníckeho v Prahe, až do roku 1945.

A z kalamity v Tichej a Koprovej doline, ma vtiahne do reality môj druhý „vianočný darček“! Manželka, tiež lesníčka, ma volá k správam vo verejnoprávnej RTVS. Tlačovka pána ministra životného postredia Budaja k problematike presunu správy v 3. až 5. stupni ochrany pod ministerstvo životného prostredia. Za pánom ministrom stojí špalier mladíkov. Jeden drží v rukách jasnú fotografiu hlucháňa a druhý ošúchanú fotografiu obrovskej kalamitnej plochy z hospodárskych lesov, účelovo pretŕčanú už roky verejnosti.

Aký rozdiel je medzi mladými spolupracovníkmi pána Komárka: „ Dva moji mladí kolegové zlézali již čtráct dní úbočí dolin a proplétali se fantasticky spřeházenými vývraty... Byli odkázaní stále jenom na brambory a starý chléb... nemohli již téměř nic jíst nechutí a byli hubení jak fakíři.“

Tak takýto darček, vo forme šoku, som ani envirorezortu neočakával. Vo sviatočnej dobe, v období maximálneho vyčíňania pandémie a v čase, keď aj stranícky kolega pána ministra, náš minister Mičovský, bojuje so hnusnou chorobou, vytiahnu hnusne do nechutného boja o prospechársku správu lesných pozemkov štátu.

Vo všetkej úcte k pánovi Budajovi si dovolím vysloviť svoj subjektívny názor, že nemá ani predstavu o povinnostiach, spojených s obhospodarovaním lesného majetku štátu. Vidí len výhody, o ktorých denne počúva od „mládeže s fotografiami“, od rôznych mimovládok, ktoré už cítia vôňu európskych peňazí na podporu ochrany prírody, na „zelené pľúca Európy!“ Je až nepochopiteľné, ako si títo ľudia dokážu získať kohokoľvek, kto sa objaví na stoličke ministra životného prostredia!

Určite je ešte množstvo pasáží v skvelej knihe Júliusa Komárka, ktoré sú veľmi aktuálnym odkazom aj do dnešných dní. Sú odkazom aj pre pachtivosť tzv. ochranárov za správou lesných pozemkov, ktorí nemajú v sebe ani kvapôčku tej Komárkovej krvi, s dokonalým poznaním prostredia, s poznaním všetkých súvislostí, s úctou k všetkému živému okolo nás a s rešpektovaním a dôverou k odbornosti tých, ktorých povolaním, pre mnohých poslaním, je starostlivosť o tieto pozemky už stáročia – lesníkov.

Ing. Jozef Staško

(Autor je referentom ekológie na ústredí Odštepného závodu Sobrance, LESY SR š. p.)