Lesnícke osobnosti, ktoré vstúpili do histórie

Josef Konšel (1875-1958) vo svojom vrcholnom životnom diele, Náučnom slovníku lesníckom, ktorý tvoril a vydával v rokoch 1932-1940, zhrnul základné vedné obory lesníctva, prístupnou formou vymedzil lesnícke pojmy a prispel tak významnou mierou k tvorbe a stabilizácii českej odbornej terminológie.

Hans Leinbungut (1909-1993), švajčiarsky lesník, považovaný za vodcovskú osobnosť svetového lesníctva druhej polovice 20. storočia. Jeho štúdie umožňujú preniknúť do podstaty lesných ekosystémov. Je autorom viac ako 500 odborných publikácií.

Karl Justus Heyer (1797-1856) bol významný nemecký lesník, ktorý je považovaný za zakladateľa teórie normálneho lesa. Podrobne popísal obraz normálneho lesa ako vzoru, ku ktorému mal smerovať hospodársky upravovaný skutočný les a ktorý zaisťoval ťažbovú trvalosť a vyrovnanosť.

Ludwig Georg Hartig (1764-1837), nemecký lesník, ktorý sa v lesníckom svete stal známym svojim prístupom k výchove a obnove lesných porastov. Veľké zásluhy si získal svojou prácou v hospodárskej úprave lesov. Zaoberal sa aj bonitáciou lesných porastov a spôsobom stanovenia ich rubného veku.

Josef Bohdanecký (1846-1920) je známy ako autor silných prebierok v čistých smrečinách. V prvej polovici veku porastu venoval pozornosť rozvoju mohutnej asimilačnej plochy, zabezpečeniu veľkého prírastku a stability porastu. V druhej polovici vytváraniu valcovitého kmeňa. Vychádzal zo skúseností z oblastí, v ktorých boli lesy v rokoch 1833-1841 a 1868-1872 postihnuté vetrovými a podkôrnikovými kalamitami a väčšinou obnovené sejbou smreka a borovice.

Philip Flury (1861-1941), významný švajčiarsky výskumný pracovník, ktorý založil viac ako 100 trvalých pokusných plôch. Zostavil švajčiarske rastové tabuľky pre smrek a buk, spracoval taxačné zásady hospodárskej úpravy lesov a navrhol vzorcovú metódu pre výpočet etátu. Je autorom presmej priemerky pre výskumné účely a výškomeru.

Karel J. Gayer (1822-1907) svoje bohaté praktické a pedagogické skúsenosti zhrnul do dvoch ťažiskových diel: Ťažba lesov (1863) a Pestovanie lesov (1880), ktorá vyšla v mnohých vydaniach a prekladoch. Najväčšie zásluhy získal vďaka rozpracovaniu teórie maloplošnej (skupinovej) obnovy lesov.

Hugo Konias (1891-1954), jeho najväčšou zásluhou je rozpracovanie praktických spôsobov premeny smrekových a borovicových porastov na zmiešané lesy, prevodov výmladkových lesov na lesy vysoké a holorubných lesov na lesy výberkové. Patrí k najvýznamnejším postavám praktického lesníctva v Českej republike.

Christof Wagner (1869-1936), významný nemecký lesník prepracoval a vedecky zdôvodnil obnovný postup obrubným clonným rubom, ktorý bol základom pre jeho premyslený systém ťažbových a obnovných postupov. V priestorovom usporiadaní videl kľúč k úspešnému hospodáreniu v lese.

Julius Wiehl (1847-1917) zavádzal nové priestorové usporiadanie lesa, v ktorom sa rozdeľovacia sieť primkla k terénu a pôsobila tak na zvýšenie odolnosti lesných porastov proti živelným pohromám. Budoval novú sieť tvrdých a mäkkých lesných ciest, založenú na ekonomických výpočtoch a rozložení rubných porastov.

O súčasných osobnostiach lesníctva na Slovensku zverejníme článok vo februárovom vydaní časopisu LES & Letokruhy 2021.

Jozef Marko