Koniec socializmu v lesoch?

Pozatierané turistické značky alebo legislatívne hry okolo jazdenia cyklistov v lesoch sa môžu komentátorom javi ako milé absurdnosti. Avšak už len to, že sa o nich začína hovori a diskutova, dáva tuši, že sa spoza obzoru vynára celý rad závažnejších problémov súvisiacich s našimi lesmi, ktoré sú síce absurdné, ale už vôbec nie milé.
   Zdanlivo odbočím od témy konštatovaním, že sa pomaly, ale isto mení základná paradigma lesníctva ako odvetvia zodpovedného za hospodárenie na takmer polovici výmery našej krajiny. A to v tom, že z pôvodného producenta dreva sa postupne stáva aj významný producent sociálnych a ekologických služieb, z ktorých najvýznamnejšie sú šport, rekreácia, turistika a ochrana biotopov, teda služieb, po ktorých je vo verejnosti čoraz väčší dopyt.
 
   Všetkým je jasné, že dopyt treba nejako uspokoji a nebol by to až taký problém, keby sme sa nedostali do absurdnej situácie. Lesníci sú pripravení poskytova všetkým tieto služby, no problém je v tom, že ich poskytovanie nie je zadarmo a u nás neexistuje nikto, kto by si ich bol ochotný objedna a zaplati. Z povahy týchto služieb vyplýva, že by ich mal objedna a plati štát, pretože v prevažnej miere ide o služby, ktoré súkromná osoba alebo podnik vykonáva vo verejnom záujme. Takýto model je bežný v takmer celej Európskej únii.
   Napríklad v Rakúsku vlastník lesa dostáva od štátu za budovanie a údržbu ciest pre jazdu na koni a bicykli od 150 do 940 eur za kilometer, za ochranu biotopov od 26 do 656 eur za hektár a rok a ak v jeho lese leží zdroj vody využívaný na komerčné účely, dostáva desa percent z ceny, ktorú jej distribútorovi zaplatí spotrebiteľ. Všetko sa to deje na základe jasných a dobrovoľne prijatých zmluvných vzahov, ktoré sú zárukou, že celý systém funguje hladko a na spokojnos celej verejnosti.
 
   A u nás? Napriek tomu, že ocenenie a finančné zabezpečenie verejnoprospešných funkcií lesov je predmetom viacerých vládnych dokumentov na národnej i európskej úrovni, skutočnos je taká, že reálne vlastníci a správcovia lesov u nás na tento účel nedostávajú nič.
   Aj to málo prostriedkov, ktoré by na tento účel mohli by využité prostredníctvom eurofondov, končí vplyvom chorobného rezortizmu všade inde, len nie u tých, ktorí by na svojich pozemkoch mohli vybudova pre verejnos niečo zmysluplné. Druhá absurdnos: i keď by, čisto hypoteticky, vlastníci lesov dobrovoľne prijali záväzok uspokojova dopyt verejnosti po zabezpečení sociálnych služieb vo svojich lesoch na vlastné náklady, nemohlo by to fungova, pretože ich schopnos čokoľvek financova je závislá od jediného druhu príjmu, a to príjmu z ažby a predaja dreva.
   A toto je problém, pretože takmer 60 percent slovenských lesov leží v chránených územiach, čo vytvára intenzívne tlaky na redukciu ažby dreva. Tá stojí lesníkov a drevárov okolo 150 miliónov eur ročne a priamo spôsobuje stratu asi 2500 pracovných miest.
   Tieto tlaky spolu s nefunkčným systémom vyplácania náhrad za majetkovú ujmu, či už ochranou prírody, vlastníkmi líniových stavieb, alebo ostatnými užívateľmi lesov, spôsobujú, že lesníctvo na celých rozsiahlych územiach Slovenska stráca schopnos ekonomického prežitia.
     
   Tým sa okruh absurdností uzaviera. Na jednej strane tlak verejnosti na uspokojenie zvyšujúceho sa dopytu po sociálnych funkciách lesov a na strane druhej tlak tých istých ľudí na obmedzovanie hospodárskych funkcií lesov, ktoré má za následok ekonomickú nemožnos zabezpečova to, čo by si v prvom prípade želali.
   No a nad tým všetkým stojí štát, ktorý by mal tieto verejné záujmy zosúlaďova so záujmami súkromnými a, samozrejme, aj finančne podporova. Štát však zo svojej funkcie rezignoval a neprekáža mu, že na našom vidieku sa zakonzervovali socialistické vzahy, ktoré nútia vlastníka lesa aj napriek tomu, že pôsobí v trhovom prostredí a platí riadne dane, čas úžitkov zo svojho majetku rozda zadarmo.
   Nájde konečne niekto odvahu tento socializmus zruši?

(Zdroj: Sme, 24.10. 2011)