Kolaps sa dal očakáva

Ako hodnotíte aktuálny vývoj v š. p. Lesy SR? Dalo sa očakáva, že sa situácie vyvinie tak, ako sa nakoniec vyvinula?

„Pre mňa to nie je žiadne prekvapenie, pretože ekonomické súvislosti sú jasné a jednoznačné. V momente, keď podnikateľskému subjektu začnú klesa príjmy – a to aj reálne, nielen účtovné – keď vedenie podniku robí obchody s partnermi, ktorí za dodaný tovar nezaplatia, keď manažment robí rozhodnutia, ktoré zvyšujú náklady a pritom je trh s drevom v kríze, keď sa objektívne dajú očakáva nižšie príjmy, tak je len samozrejmé, že sa cenové nožnice otvoria a podnik sa dostane do platobnej neschopnosti.
Uvediem len jeden príklad, keď som odchádzal z postu riaditeľa štátnych lesov, podnik mal na účte asi 650 miliónov korún a dnes čerpá úvery vo výške takmer 800 miliónov korún. Takýto prepad nemôže spôsobi len pokles cien dreva.
Všetky tie pochybenia, ktoré sa teraz vytýkajú vedeniu štátnych lesov – mnohomiliónová objednávka pre reklamnú agentúru na niečo, čo dokážu urobi aj vlastní ľudia, predraženie investície alebo realizácia nevhodnej investíciu v nevhodnom čase – to sú tie najjednoduchšie nástroje, ako uspokoji ľudí, ktorí stoja v zákulisí a ktorí si dosadili „svojich“ ľudí do vedenia podniku len na to, aby im takpovediac posielali peniaze.“

A neprekvapil vás ani spôsob, akým sa to všetko prevalilo, keď všetko odštartovali zamestnanci štátnych lesov?

„Tak to ma naozaj príjemne prekvapilo. Nie je to však asi iba prejavom charakteru, odvahy či slušnosti tých, ktorých sa to týka, ale aj toho, že v tom podniku to musí vyzera asi naozaj veľmi zle, keď sa jeho zamestnanci odhodlali k takémuto kroku. A sám som teraz zvedavý, akej „odmeny“ sa im za to dostane.“ Politické tlaky na riaditeľa štátnych lesov vždy boli – a asi aj budú. Ako sa s tým dá vyrovna? „Rozhodujúce je, akí ľudia stoja v pozadí. Ak sa vláda správa a koná pragmaticky, profesionálne a snaží sa napåňa isté strategické ciele, tak sa to dá skåbi s reálnou transformáciou a reštrukturalizáciou podniku.
A samozrejme, že je potom na osobnom rozhodnutí každého človeka, pod čo je ešte ochotný sa podpísa a pod čo už nie. Za tým, čo sa teraz stalo v štátnych lesoch, jednoznačne vidno politický vplyv. A to vplyv ľudí, ktorým ide v prvom rade o osobné či stranícke záujmy a nie o záujmy podniku, štátu či lesov.“

Mal by š. p. Lesy SR podľa vás dosta požadovanú 67-miliónovú pôžičku od štátu?

„Pokiaľ by mali banky garanciu, že sú vo vedení štátnych lesov ľudia, ktorí majú nejakú stratégiu a smerovanie a dokázali aj schopnos napåňa tieto ciele, tak ešte ani dnes nemusí by pre banky problémom takúto pôžičku poskytnú. Avšak zrejme treba počíta s tým, že garancie, ktoré si banka vypýta, môžu by nadštandardné. Do čela štátnych lesov by sa teda mali dosta ľudia, ktorí budú ma dôveru bánk, čiže akýsi úradnický manažment, a politici by zasa mali da garanciu, že nebudú zasahova do chodu podniku. Potom by si podnik – možno s určitou podporou – dokázal pomôc aj sám. Nie som však presvedčený, že dnes niekto dokáže takéto garancie poskytnú. Potom je jediným riešením poskytnutie štátnej pomoci. Avšak da tam čo i len korunu bez toho, aby bola istota, že tie peniaze nebudú použité na iné účely než naozaj majú by, a bez toho, aby sa vyvodili patričné dôsledky za to, čo sa tam stalo, by bolo vyhadzovaním peňazí von oknom.“

Predseda vlády podmieňuje poskytnutie tejto pôžičky reštrukturalizáciou podniku. Aká forma riadenia či fungovania štátnych lesov by bola podľa vás najlepšia?

„O fungovaní štátnych lesov nerozhoduje to, akú má právnu formu či riadiacu štruktúru, ale to, či manažment dokáže profesionálne vies tento podnik a to, či sú politici schopní a ochotní garantova politické nezasahovanie do chodu firmy. Najdôležitejšie teda je, aby na čele podniku stál slušný a profesionálne zdatný človek, ktorý bude ma príslušnú politickú podporu a nebude na neho vyvíjaný politický nátlak.
Ak bude splnená táto základná podmienka, potom môžeme hovori o tom, aký model riadenia štátnych lesov by bol najvhodnejší.
Počas môjho pôsobenia sa nám podarilo prejs z xstupňovej formy riadenia podniku na 2,5-stupňovú a ako ďalší krok sme mali pripravený projekt na zníženie počtu lesných správ, závodov i obvodov na polovicu.
To sa nám však podarilo zrealizova len čiastočne. Terajšie vedenie však išlo najskôr opačným smerom a keď sa dostali do problémov a vláda od nich žiadala vypracovanie reštrukturalizačného projektu, tak v podstate iba prevzali ten náš, ktorý sme realizovali my.
Postupom času by sa mohlo prejs na ešte štíhlejšiu a efektívnejšiu formu riadenia, ale nie na úkor lesa. Dnes sa dá takáto firma riadi naozaj efektívne, ale to musí by prioritou ekonomická a organizačná stabilita podniku a nie vytváranie pseudozamestnanosti.“

A aký model by sa mal prija, pokiaľ ide o predaj dreva? Kto by mal ma rozhodujúce slovo – generálne riaditeľstvo či jednotlivé závody?

„Ak je záujmom zneprehľadni predaj dreva, tak je „výhodnejšie“ predáva drevo v 26 závodoch a nie na jednom generálnom riaditeľstve. To však potom znamená neschopnos realizova obchodnú stratégiu voči veľkým odberateľom a investorom a neschopnos istej reštrukturalizácie menších partnerov štátnych lesov. Veľký odberateľ dreva nemôže obchodova s 26 závodmi, on potrebuje garanciu jedného dodávateľa. Myslím si, že podiel 60 percent dreva predávaného centrálne a 40 percent cez jednotlivé závody zodpovedal v danom čase štruktúre obchodných partnerov. My sme však už úspešne rokovali s protimonopolným úradom o tom, aby sa tento podiel zmenil na 80 : 20. Argumentovali sme tým, že 80 percent predaného dreva cez generálne riaditeľstvo je práve ten objem, ktorý by umožnil podniku vykonáva úlohu garanta pre veľkých odberateľov a 20 percent bol zasa dostatočný objem na to, aby sa k spokojnosti vyriešili všetky regionálne vzahy a dodávky, samozrejme pre priamych spracovateľov a nie pre priekupníkov.
Pozícia dominantného hráča na trhu je síce lákavá na zneužitie, ale ak štátny podnik robí zodpovednú politiku, tak je stabilizačným faktorom aj pre zvyšnú čas trhu. Veď len on môže „dotlači“ veľkého odberateľa do lepších cien, a nie nejaký malý dodávateľ. Práve naopak, ten z takto vyjednaných vyšších cien tiež profituje.“

Vedenie štátnych lesov čelí aj problémom s krádežami dreva. Niežeby to bolo niečo nové, také veci sa vyskytovali aj v minulosti, ale teraz – zdá sa – to nabralo nebývalé rozmery. V čom vidíte príčinu? Dá sa vôbec krádežiam dreva zabráni?

„Už z prírodnej podstaty samotného lesa vyplýva, že aj tie najpresnejšie odhady porastových zásob možno stanovi len s presnosou plus – mínus 15 percent. Už len v dôsledku toho asi nikdy nebude možné úplne zabráni krádežiam dreva. Ku krádežiam dreva dochádzalo aj v dávnej či nedávnej minulosti a napríklad pred 2. svetovou vojnou bolo falšovanie lesníckej ciachy v niektorých krajinách trestané rovnako ako falšovanie peňazí.
Zároveň však treba poveda, že drevo vždy niekde skončí, teda v sklade nejakej firmy. Záleží teda na tom, ako sú nastavené vzahy s odberateľmi, u ktorých nakoniec skončí aj to ukradnuté drevo, a aké metódy evidencie a logistiky podnik používa. Je tiež rozdiel medzi tým, keď sa spraví špecifická dohoda napríklad v čase spracovania kalamity a tým, keď niekto vyažené drevo odvezie a nezaplatí zaň – to sa nedá nazva inak než zlodejstvom.
Pomerne veľký priestor na krádeže je aj priamo v lese, keď si niekto odvezie drevo, ktoré akoby ani nikdy nenarástlo, nikdy nebolo zaevidované, nikdy sa nevyažilo a nikdy sa neodviezlo. To drevo ani nikde nechýba a môže sa „schova“ v tej primárnej nepresnosti evidencie lesných porastov. Dá sa tomu zabráni len tak, že budú správne motivovaní ľudia, ktorí majú daný les na starosti. K eliminácii krádeží dreva môže výrazne prispie i používanie moderných informačných technológií, prostredníctvom ktorých sa dá veľmi presne zdokumentova priebeh ažby, skladové zásoby na jednotlivých miestach, v skladoch či na prepravných prostriedkoch.“

Ďalším osobitným a dlhodobým problémom je prenajímanie poľovných revírov. Sú tie politicko – ekonomické tlaky v tomto smere naozaj také silné, ako sa hovorí? Aké s tým máte skúsenosti?

„Na prvom mieste je legislatíva. Pred prijatím nového zákona o poľovníctve, ktorý by mal nadobudnú účinnos 1. septembra 2009, nebolo možné prenajíma revíry za iné než oficiálne sadzby, ktoré boli priamo stanovené v zákone a boli veľmi nízke. My sme sa však snažili hľada spôsoby, ako prenaja aspoň tie najzaujímavejšie revíry za iné než oficiálne sadzby a ako teda zreálni ekonomiku toho – ktorého revíru. To sa dalo dosiahnu predajom práva odstrelu.
Snažili sme sa vybra tie najlepšie revíry a necha ich v správe štátnych lesov a ostatné ponúknu záujemcom, ale len formou predaja práv odstrelu.
Pritom to vždy bolo za podstatne vyššie ceny ako boli ceny uvedené v zákone.
Tie tlaky som samozrejme pocioval aj ja, pričom platilo, že čím zaujímavejší revír, tým bol väčší tlak na jeho získanie. Ale v tom čase sa to v rámci štvorkoalície akosi darilo tlmi na prijateľnú mieru. Môžem poveda, že za môjho pôsobenia nebol prenajatý ani jeden z tých najzaujímavejších revírov. Vždy sme ten problém akosi dokázali „odtlači“, a to aj vďaka tomu, že v podniku veľmi dobre fungoval odbor poľovníctva.
Myslím si, že štátne lesy by mali ma 80 až 90 vybraných revírov.
Malo by ís o tie najlepšie revíry, kde by si pri dodržaní stanovených pravidiel mohol za primeraný poplatok zapoľova každý. Potom by mal by vytvorený aj okruh takpovediac zaujímavých revírov, ktoré by bolo možné prenaja aj na viac než 10 rokov. Samozrejme, že prostredníctvom verejnej súaže a za tú najvyššiu cenu.“

Ako sa spomenuté tlaky vlastne prejavujú?

„Na základe vlastnej skúsenosti môžem poveda, že po nástupe do funkcie chodilo za mnou mnoho rôznych ľudí, ktorí „naháňali“ revíry. Keď však zistili, že ani ja a ani minister s tým nemienime kšeftova, tak tie tlaky výrazne ustali. Akurát vždy v čase koaličných kríz sa v záujme ich urovnania niekedy narodili aj dohody o poľovných revíroch. Často má ten revír oveľa väčšiu hodnotu ako len finančnú.“