TÝŽDŇOVKA: Pri práci v lese ide denne o život. Fortieľ a opatrnosť nemusia stačiť, les býva nevyspytateľný
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Tento týždeň som spracoval do časopisu LES & Letokruhy nahrávky rozhovoru so 67-ročným Jánom Fabianom, zakladateľom Ranča pod Ostrou skalou - známeho centra chovu koní a agroturistiky v Slovenskom raji. Ján Fabian už ako študent gymnázia pásaval počas letných prázdnin noriky muránskeho typu zo žrebčína v Dobšinej a po maturite v ňom začal pracovať ako ošetrovateľ plemenných žrebcov. Keď ukončil základnú vojenskú službu, nastúpil v Stredisku chovu koní v Dobšinskej ľadovej jaskyni na miesto výcvikára – cvičiteľa mladých koní. V roku 1994 začal podnikať v agroturistike a s koňmi pri práci v lese, ako prvé si kúpil dve osemročné kobyly norika muránskeho typu.
Foto: Jozef Marko
Ján Fabian počas rozhovoru, aj na fotografii na stene
Po tom, čo som na stretnutí počúval a teraz spisoval zážitky Jána Fabiana, ktorý takmer tri desaťročia pracuje s koňmi v ťažbe a približovaní dreva, uvedomil som si, že pri tejto práci ide denne o život. Ani dlhoročnými skúsenosťami nadobudnutý fortieľ a veľká opatrnosť nemusia stačiť, aby sa lesný robotník dokázal v tejto mimoriadne nebezpečnej práci vždy vyhnúť ťažkým alebo dokonca smrteľným pracovným úrazom. Je to jednoducho preto, že les býva podľa slov Jána Fabiana nevyspytateľný. Zo stretnutia s ním vyberám do dnešnej Týždňovky niekoľko úryvkov.
Rôznych úrazov má za sebou za tie roky niekoľko. Aký bol jeho najťažší pracovný úraz? 17. novembra 2007 s bratom robili prebierku v poraste pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Ján Fabian spúšťal, jeho brat odvetvoval: „V strede malej čistinky stál suchár s vrcholcovým zlomom v dvoch tretinách, opretý o zdravý strom. Urobil som do neho zátinok, začal som robiť hlavný rez, ale strom nepadal.
Bola zima, mínus 17 stupňov Celzia, napadol prvý sneh a mali sme ho po kolená. Poodišiel som od stromu, potkol som sa na haluzi v snehu a padol do prašanu. A vtedy sa to stalo - ten strom na mňa padol. Rana strašná, aj bolesť, ktorú som pocítil. Dodnes nechápem, ako k tomu došlo, že ma náraz prehodil a ostal som ležať na chrbte.“ Ján Fabian mal zlomené stavce, vrcholec stromu sa mu pri páde z výšky zapichol do ramena a v prvej chvíli sa nevedel ani nadýchnuť.
„Les je nevyspytateľný, poveternostné podmienky dokážu výrazne ovplyvniť prácu v lese. Môžete začať píliť a vietor nefúka. Ste zaujatý rezaním, na ušiach máte sluchátka na tlmenie hluku, do vrcholca rezaného stromu sa oprie silný nárazový vietor a strom zareaguje úplne inak, ako by ste očakávali.
Zažil som situáciu, že na mňa takmer padol buk, ktorý bol úplne zdravý a nepílený. Pred ním som zrezal jeden a pol kubíkového smreka. Pravdepodobne vzduchové vákuum, či vzduchový vír po uvoľnení priestoru stiahol aj buk, ktorý bol v teréne nado mnou vo vzdialenosti 5 – 7 metrov, v strmom svahu so 70-percentným sklonom. Buk padal na mňa, čo som ja nevidel.
Ešteže ma v poslednej chvíli strhol nabok môj parťák. Ak by tam nebol a nezareagoval včas, tak by som tu už nesedel. Keby som to nezažil, tak neuverím, že sa niečo také môže stať. Podobný prípad nenájdete popísaný v žiadnej príručke,“ povedal mi počas rozhovoru Ján Fabian.
Opýtal som sa ho, prečo po tom všetkom, čo už v lese prežil, stále robí túto náročnú a ťažkú prácu? „Je to adrenalín, životný štýl. Nikdy sa tak dobre necítim, ako keď robím s koníkom v hore. Iste, unavím sa, ale mám dobrý pocit, že som niečo urobil,“ odpovedal Ján Fabian.
Jozef Marko