Riport zo zalesňovania, po ktorom Jozef Banáš povedal: „Snímam klobúk pred lesnými robotníčkami!“
- Zverejnené v O čom sa píše
- Pridať nový komentár
Maja Demianová je akčná žena. Čitatelia časopisu LES & Letokruhy si možno pamätajú, že v roku 2017 pravidelne písala do rubriky Názory a komentáre svoj stĺpček, ktorý sa volal S láskou k lesu. Je predáčkou skupiny lesných robotníčok z obce Poniky, ktoré si vravia Šikovné osičky. Pracujú ako dodávateľky prác pre obecné lesy, urbáre aj pre štátne lesy. Vysádzajú, vyžínajú, ošetrujú proti ohryzu, robia prerezávky. A vedú si o svojich aktivitách kroniku.
Foto Peter Gogola
Maja Demianová a Jozef Banáš
Maju Demianovú oslovil Patrik Čanecký, konateľ spoločnosti LPP Slovakia, ktorá obchoduje s textilnými výrobkami. Vraj by chceli prísť pomôcť pri zalesňovaní. Žiadny problém! – odpovedala a oslovila konateľa Obecného podniku lesov Poniky Juraja Piara. Slovo dalo slovo a už bol dohodnutý termín, miesto konania, materiál na zalesňovanie aj občerstvenie. A prizvaný hosť, ktorý tiež prejavil záujem priložiť ruku k dielu – publicista a spisovateľ Jozef Banáš.
V stredu 18. mája bolo počasie priam rozprávkové. Strmý svah v lokalite Učovník, z ktorého veterná smršť v roku 2020 urobila kalamitisko, bol v nasledujúcom roku zalesnený smrekom, bukom a dubom. Lesníci z Obecného podniku lesov Poniky sa rozhodli urobiť dosadbu smrekovcom. Pripravili pre dobrovoľníkov 300 sadeníc.
Štrnásť nadšencov, ktorí sa poschádzali z celého Slovenska, si vyhrnuli rukávy a natiahli pracovné rukavice. Medzi nimi aj Ukrajinka Mária s dcérkou Lili. Jej manžel pracuje pre ukrajinskú vetvu spoločnosti LPP a keď sa rozhodla ujsť pred vojnou na Slovensko, tu sa jej manželovi kolegovia ujali a zabezpečili jej existenciu. Po metodickej ukážke, ktorú vykonal Juraj Piar, sa pustili do práce. Pomoc a odborný dohľad im poskytli nielen obecní lesníci z Poník, ale aj zo Slovenskej Ľupče. Zapojila sa i pani starostka Jana Ondrejková a prednosta obecného úradu Pavol Ondrejko. A prišiel i Jozef Banáš, aby ukázal, že mu práca s motykou ide rovnako dobre ako písanie.
Po necelých troch hodinách bolo dielo dokonané. Prišiel čas ochutnať guláš a opiecť špekačky. Na otázku, ako hodnotia svoju prácu, odpovedal Herman z Bratislavy: „Naša spoločnosť vníma svoj diel zodpovednosti za znižovanie uhlíkovej stopy. Táto aktivita bola pre nás zaujímavá a prekonala naše očakávania.“
Jozef Banáš poznamenal: „Ja milujem les, sám bývam pri lese. Snímam klobúk pred týmito lesnými robotníčkami, lebo málokto z mesta vie, ako sa obnovuje les. Aj preto je dobré, že si to môžeme vyskúšať. Vďaka tomu si budeme lesy viacej vážiť.“
Starostka obce Poniky Jana Ondrejková to zhodnotila týmito slovami: „Túto iniciatívu, ktorá prispieva k obnove lesa, vnímam veľmi pozitívne. Som veľmi rada, že Majka Demianová zorganizovala takúto aktivitu a budem ešte radšej, keď sa nám do zalesňovania podarí opäť zapojiť žiakov z našej základnej školy.“
Asi nie je podstatné, aký rozsah zalesňovania bol vykonaný prostredníctvom dobrovoľníckej práce. Pointa tkvie totiž niekde inde: záujem mestskej populácie o zapojenie sa do obnovy lesa signalizuje, že zďaleka nie všetkým je osud lesov ľahostajný. A to dáva príležitosť týmto ľuďom poskytnúť zážitok z fyzickej práce, pocit hrdosti na dosiahnutý výsledok a príležitosť pochopiť, že aj takouto prácou si ľudia zarábajú na živobytie. A zaslúžia si za to uznanie verejnosti.
Peter Gogola