Riport: V Tatrách sú výsledkom lesníckeho úsilia zmiešané lesy s vysokou diverzitou. V niektorých porastoch až s desiatkou rôznych druhov drevín
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
S riaditeľom Štátnych lesov TANAP-u Ing. Jánom Marhefkom sa v deň 17. výročia kalamity z roku 2004 nachádzame na jednej z obnovených plôch kalamitiska, ktoré sa v tatranskom priestore ťahalo v dĺžke približne 40 kilometrov a v šírke od 1,2 do 4 kilometrov od Podbanského po Tatranskú Kotlinu. Zasiahnutých bolo 12 600 hektárov územia.
Foto Jozef Marko
Ing. Ján Marhefka na obnovej kalamitnej ploche s pestrým drevinovým zložením
„Nie všetko bolo možné na tomto území spracovávať. 200 tisíc m3 ostalo v bezzásahovej zóne, v ktorej ochrancovia prírody spracovanie drevnej hmoty nepovolili. 400 tisíc m3 kalamitnej hmoty bolo nepravidelne roztrúsených po území v podobe ponechaných zvyškov. Porast od porastu bolo potrebné ponechať v porastoch od 10 do 30 percent dreva. Všetky nespracované poťažbové zvyšky – zlomy, štompy a vývraty sa do tohto objemu započítali a boli odevidované. Do mája 2006 bolo spracovaných viac ako 1,5 mil. m3 tam, kde bolo možné kalamitu spracovať.
V centrálnych Tatrách sa v dôsledku kalamity diali zmeny od prvého dňa. Zmenili sa svetlostné pomery a tým pádom sa razantne zvýšila teplota. Súviselo to aj so stratou malého vodného cyklu, ktorý v Tatrách pred kalamitou bol. Všetky tieto faktory spôsobili oteplenie tohto priestoru, niekde až o 2 – 3 stupne Celzia za rok. Podieľa sa na ňom aj stavebný boom a množstvo asfaltových plôch, ktoré tu v minulosti neboli, pretože tatranské osady sa nachádzali vždy v lese.
Pred 20-timi rokmi prichádzala jar v Tatrách bežne v polovici mája. V tom čase sme začínali v priestore Smokovcov a Vyšných Hágov so zalesňovaním. Po kalamite sme začali zalesňovať v rokoch 2005 a 2006 už 15. marca. Tým, že sa v tomto prostredí stratila stromovitá zložka vegetácie, došlo k rýchlejšiemu nástupu jari, k predĺženiu vegetačného obdobia a k strate vodného cyklu, pretože voda, ktorá bývala pred kalamitou kumulovaná v zdravých zelených stromoch, po kalamite nemala byť kde a čím kumulovaná. Prostredie teda nemohlo byť ochladzované, nemohlo dochádzať k obrovskému výparu, netvoril sa vodný cyklus a tým pádom sa stratil „dážď“, ktorý sme predtým v Tatrách denne zažívali. V posledných 3 – 5 rokoch pozorujeme, že jar nastupuje čoraz neskôr tým, že lesy začali plniť všetky svoje funkcie.“
Osobitný obnovný postup, dohodnutý v projekte revitalizácie
Stojíme v poraste s pestrou drevinovou štruktúrou, v ktorom majú mladé stromy výšku niekoľkých metrov. Čo sa tu teda tatranským štátnym lesníkom podarilo za uplynulých 17 rokov dosiahnuť? Ing. Ján Marhefka: „Myslím, že sme tu zásadným spôsobom zvýšili diverzitu. V projekte revitalizácie, na ktorom sa podieľali minsterstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, ministerstvo životného prostredia plus ich podriadené zložky, vrátane Štátnych lesov TANAP-u a Správy TANAP-u, za účasti Technickej univerzity vo Zvolene, najmä Katedry pestovania lesa Lesníckej fakulty a odborných výskumných pracovníkov Národného lesníckeho centra, bol dohodnutý osobitný obnovný postup.
Každá drevina, ktorá sa na ploche vyskytovala, bola považovaná za drevinu obnovného cieľa. Aj pionierske dreviny, inde možno chápané ako nie veľmi žiaduce, ktoré bývajú v rámci prvých výchovných zásahov v starostlivosti o kultúry spravidla odstraňované, tu ostali ponechané. Nielen kvôli zvýšeniu diverzity v krátkom časovom horizonte, ale aj preto, aby tieto krátkoveké dreviny vytvorili priestor pre staršie dreviny cieľového lesa dovtedy, kým budú schopné fruktifikácie. Prípadne, aby mohlo dôjsť k obnove porastov aj z fragmentov, ktoré tu ostali po kalamite vo forme výstavkov, ktorých je tu bezpočet.
Tieto prípravné dreviny nám zároveň pomáhajú pri uplatňovaní zásad prírode blízkeho hospodárenia, ktoré je tu v Tatrách uplatňované posledných 70 rokov. V centrálnej časti Tatier sme nikdy nemali plánované žiadne veľkoplošné ani maloplošné holoruby. V niekoľkých prípadoch boli zvolené maloplošné formy podrastového hospodárenia, ale na 99 percent prevládali účelové výbery, jednotlivé alebo skupinové, ktoré sa tu používali. Vyplývali spravidla z potreby asanácie škodlivých činiteľov, najmä podkôrneho hmyzu.
Podarilo sa tak vytvoriť štruktúru porastov, ktorá na jednej strane napomáhala rastu prirodzeného zmladenia cieľových drevín, na strane druhej sa podarilo udržiavať štruktúru porastov v súlade so zásadami Juklovej krivky. Kalamitou z roku 2004 bol tento proces narušený, pretože vietor zmietol z povrchu zemského takmer všetko, čo mu stálo v ceste. Za rok a pol sa nám vtedy podarilo uvoľniť rozhodujúcu časť kalamitných plôch. Tým sme veľmi pomohli mladým generáciám porastov, ktoré ešte ostali vitálne a tvoria kostru súčasného lesa.
Prichádzame o to, čo kalamitu prežilo...
Následnými výchovnými zásahmi začali byť mladé lesné kultúry uvoľňované. Všetko to, čo na obnovných plochách chýbalo, bolo dopĺňané. V podstate nanovo bola urobená typológia tohto územia. Kolegovia, ktorí robili ekologické prieskumy, vypracovali nové modely hospodárenia s drevinovým zložením tak, aby bola dosiahnutá čo najväčšia diverzita. Do lokalít, ktoré sme dovtedy poznali len ako smrekovcovo-smrekové, naplánovali vtrúsenie jedle na úrovni 10 percent. Naplánovali aj vnášanie limby a tam, kde sme mohli, sme ju dopĺňali.
Výsledkom tohto úsilia sú zmiešané lesy s vysokým štádiom diverzity, v niektorých porastoch až s desiatkou rôznych druhov drevín. Umelou obnovou sme na týchto plochách vysadili viac ako 10 miliónov sadeníc. Tu použité revitalizačné postupy v súčasnoti uplatňujeme v oravskej i javorinskej časti Tatier, ale aj v iných lokalitách. Snažíme sa tak dosiahnuť veľkú diverzitu na čo najväčšom území.
Po nadobudnutí účinnosti novely zákona o ochrane prírody a krajiny od 1. januára 2020 sa žiaľ potýkame s rozhodnutím ochrany prírody rozširovať bezzásahové územia. A to buď formou úplného zákazu spracovania kalamity v dohodnutom manažovanom území, takže postupne vysychajú kompaktné časti porastov v dolinách, ktoré neboli kalamitou z roku 2004 zasiahnuté.
Paradoxne aj v tých častiach, v ktorých ochrancovia prírody nemajú problém s lesníckym manažmentom, obmedzujú ho časovo. Teda v obdobiach, kedy dokážeme tlmiť rozširovanie škodlivých činiteľov - rozmnožovania lykožrúta. Práve vtedy nemôžeme asanačné opatrenia vykonávať. Dochádza teda k tomu, že fragmenty starších porastov, ktoré by mali byť nositeľmi produkcie a ktoré chceme z hľadiska prírode blízkeho pestovania lesa zachovať, nám odchádzajú pred očami.
Akoby nestačilo, že v roku 2004 tie územia boli výrazne poškodené a po sedemnástich rokoch vidíme, že sa nám rany spôsobené kalamitou podarilo uspokojivo zahojiť. Paradoxne pokračujeme v tom, že o to staršie, čo kalamitu prežilo, v úvodzovkách povedané úspešne prichádzame...“
Jozef Marko