Názor: Pointa sporu je v nepochopení vzťahu človeka k prírode
- Zverejnené v O čom sa píše
- Pridať nový komentár
Je evidentné, že požiadavky spoločnosti na využívanie funkcií lesa sa postupom rokov zmenili, ale to neznamená, že všetkým sa vo všetkých ich požiadavkách musí vyhovieť a naviac bezplatne. Požiadavky človeka musia byť uspokojované len v rámci únosnosti t.j. limitom je trvalo udržateľné hospodárenie. Otázka ekonomiky, teda úhrady za neprodukčné funkcie, bude závisieť od ekonomickej sily a potrieb štátu. Ak teoreticky vznikne situácia, že štát nebude potrebovať drevnú surovinu a ekonomicky dokáže uhradiť produkciu ostatných funkcií lesa, potrebná bude len ťažba, slúžiaca k zachovaniu lesov, vhodných na rekreačné, pôdoochranné, vodozáchytné atď. funkcie lesov.
Ilustračné foto Jozef Marko
V súčasnosti sa najnovším excesom javí prevod štátnych lesov pod gesciu MŽP SR. Samozrejme, že štát ako vlastník má na takýto krok nepopierateľné právo v prípade, že to prinesie celospoločenský prospech, tak pre životnú úroveň Slovákov, ako aj pre lesy a prírodu Slovenska. História aktívneho pôsobenia MŽP, mimovládnych organizácií a extrémistických ochranárskych zoskupení za posledných 20 rokov nás však presviedča o pravom opaku. Založiť si zárobkovú činnosť a postavenie v spoločnosti na 300 ročnej zodpovednej práci tisícov lesníkov, neodôvodnene až bezhlavo vyhlasovať na lesníkmi vypestovaných porastoch chránené územia, znemožňovať a legislatívou, plnou disproporcií, mariť overené postupy pri hospodárení v lesoch, nie je asi najlepším dôvodom na prevzatie zodpovednosti za lesy. Čo si o tom myslí odborník: citácia z „Rozhovor s doc. Ing. Jozefom Konôpkom, CSc.: Rodí sa nová doba (ne)lesníctva? Z hľadiska lesov, ich strategického cieľa a poslania, ide o katastrofický scenár. Ako modelové riešenie „ochrancovia prírody“ predstavujú cintoríny stromov v Národnom parku Vysoké Tatry. Obdobne je tomu aj v Národnom parku Nízke Tatry“.
Pointa celého problému asi spočíva v nepochopení vzťahu človeka k prírode. Každý vidí tie dva do očí bijúce extrémy – maximálna exploatácia prírody (najmä lesa pre drevnú surovinu) a druhý extrém totálnej ochrany v bezzásahovom režime. Už na prvý pohľad ani jedna alternatíva nie je dobrá, a keby sa bola niektorá z nich tvrdo uplatňovala, dnes by sme neexistovali. Spomenutá pointa spočíva v rozumnom využívaní prírody (všetkých funkcií lesov), čo znamená, že bez využívania prírody tu neprežijeme, tak isto neprežijeme, ak ju nekontrolovateľným využívaním zničíme.
Spoločnosťou neoprávnene kritizovaní a odsudzovaní lesníci sú v podobnej situácii, ako boli pred 100 – 150 rokmi. Vtedajší priemysel, vyžadujúci smrek ako najpotrebnejšiu drevinu, tlakom cez štátne orgány (uspokojovanie potrieb) ovplyvnil konanie lesníkov pri obnove porastov, zvýšil sa podiel požadovaného smreka v zastúpení drevín. Určite si nikto nemôže ani pomyslieť, že lesníci vtedy nepoznali stanovištné nároky drevín?! Tak isto ako vtedy vedeli, čo a kde majú sadiť, tak aj dnes vedia, ako sa vysporiadať s podkôrnikovou kalamitou, ale tento štát to jednoducho nechce, neakceptuje logické, overené vedecké poznatky. Opäť sa čaká, ako to za pár rokov dopadne, aby sme našli vinníka zase v radoch tých, čo svoj aktívny život venovali reálnej práci v prospech našich lesov. Kvalifikovať opatrenia tzv. ochranárov ako záškodnícku činnosť a škodu spôsobenú všetkým producentom drevnej suroviny si nedovolím, aj keď nadmerná kalamitná ťažba a ňou vzniknuté nepredajné zásoby drevnej hmoty by tomu jednoznačne nasvedčovali.
Záverom opäť citát od doc. Ing. Jozefa Konôpku, CSc., pretože pravdivo vystihol zámery a snahy tzv. ochranárov. „.... je tu snaha „ochranárov prírody“ získať kompetencie nad nakladaním s lesmi. Pritom nie preto, aby to bolo v prospech občanov Slovenska, ale v prospech skupinových a zrejme ich podnikateľských záujmov. Takto Slovenskú republiku a v rámci nej aj lesníkov označujú za ničiteľov lesov a prírody. Používajú na to osvedčené metódy, veď šírením demagógie možno verejnosť presvedčiť viac než poctivou prácou. Lesníci, správcovia a obhospodarovatelia lesov sa takto stali rukojemníkmi samozvancov, najmä nevládnych organizácii, ale aj ďalších, ktorí sledujú osobné záujmy na úkor spoločnosti.“
Existencia prírody bez človeka je nespochybniteľná, pričom život človeka je na prírode nevyhnutne závislý, a práve preto je bezzásahový režim nezmyslom, ktorý môže veľmi rýchlo spôsobiť len pretrvávanie prírody, ale možno už bez človeka.
Ing. Ján Švančara
(autor je akceptovaným predstaviteľom lesníckej prevádzkovej praxe)