Keď mal niekto z rodiny sviatok, bol prvým gratulantom. Už o šiestej

ráno zvonil telefón a každý z nás vedel, že to nemôže byť nikto iný ako dedko

Lacko. Jeho príjemný hlas a úprimné slová ihneď prežiarili celý deň.

Bol tým najlepším dedkom, Dedušákom, pre svojich 6 vnúčat, takým,

aký sa dá vysnívať len v rozprávke. Prežil s nimi, tak ako aj s nami, množstvo

nezabudnuteľných chvíľ. Čítal im rozprávky ako rodený herec a ony počúvali

a smiali sa, pretože to boli príbehy humorné so šťastným koncom. V reálnom

živote sa však niekedy ani ten najlepší zámer nekončí najšťastnejšie.

Dedko, samozrejme, s dobrým úmyslom vystrúhal svojmu prvorodené-

mu vnúčikovi Ľubkovi drevené kladivko. Celý natešený mu ho dal do jeho

malej rúčky. Ten neváhal a ihneď ho vyskúšal a kde inde ako na sklenenom

stole. Najväčšiu „radosť“ z toho mala babka. Dnes je to jeden z príbehov, nad

ktorým sa všetci už len pousmejeme.

Príjemným spestrením jesene života mu boli najmladšie vnúčatká Pepík

a Zuzanka. Veľmi sa mu páčili ich „múdre“ výroky. Najviac však asi oslovenie

Dedušák, ktoré sme začali používať všetci.

Náš Dedušák bol športovec telom i dušou. Telocvičňu si urobil, kde sa

dalo. V panelákovom byte, v kotolni, dokonca si bradlá postavil do záhrady,

rovno pred okno. Najviac času však trávil v prírode.

Fandil a múdre rady dával i svojim vnukom Tomáškovi a Janíkovi, ktorí sa

venujú hokeju i Michalovi, ktorý ako dieťa chcel byť tak ako dedo lesníkom, no

keď zistil, aká je to namáhavá práca, rozhodol sa, že bude radšej veterinárom.

Všetko, čo povedal dedko, bolo pre nich najlepšie a najmúdrejšie.

Nezabudnuteľné boli aj potulky prírodou po jeho boku. Okom i srdcom

lesníka a maliara zároveň videl aj to, čo oku bežného smrteľníka, teda nám,

uniklo. No neopakovateľnými boli aj preto, lebo keď nás zobral na túru, alebo

na miesto, kde by sme mohli nazbierať nejaké lesné plody, nikdy nepovedal,

aká tá túra bude dlhá. Keď sme sa unavení každú chvíľu pýtali, kedy tam už

budeme, odpovedal:

„Už len chvíľu, tu za zákrutou.“

Tých zákrut bolo ešte

neúrekom a keď sme dorazili do cieľa, kde sme mali zbierať veľké čučoriedky,

s prekvapením sme zistili, že už bol niekto rýchlejší ako my. Tak sme poobe-

rali, čo ostalo, opiekli sme si slaninku a vďaka dedkovým vtipným príbehom,

ktorými korenil cestu späť, sme na nemilé prekvapenie zabudli.

Lesy, ktoré tak veľmi miloval a dôverne poznal, vedel aj obdivuhodným

spôsobom maľovať. Pri pohľade na jeho olejo-

maľby či akvarely, ktoré zdobia príbytky naše

i jeho priateľov, a tých veru nie je málo, máte

pocit, že ste presne tam, uprostred tejto krásnej

prírody.

O lesoch veľa rozprával. Pri rodinných

stretnutiach sme veľa počúvali o tom, ako sa

mu darí vo výberkovom spôsobe hospodárenia,

o služobných cestách, kde mladším kolegom

odovzdával skúsenosti, ktoré počas svojej lesníc-

kej praxe získal, no nezabudol zaspomínať aj na staré časy,

keď ako lesník začínal. Práve tieto príhody sme počúvali najradšej. S jedno-

duchými, no pracovitými a skromnými dedinskými ľuďmi zažil neuveriteľne

komické situácie. Pri tých, kde hlavnými postavami bol ujko Sobiňák, tetka

Kasirka, či jeho svokor Dzurja, sme sa smiali dopopuku.

Mnoho vtipných chvíľ sme s naším Dedušákom zažili aj my. Bol taký vtip-

kár, akým bol vraj aj jeho otec. Akousi živou kronikou našej rodiny. Veľakrát

vylovil z pamäti humorné príbehy, vety, skomolené slová vnúčat z doby, keď

sa učili rozprávať, na ktoré sme časom akosi všetci pozabudli.

Do chalúpky pod Seredňou horou sa všetci stále radi vraciame. Hoci tam

vždy nájdeme pokoj, lásku a porozumenie, náš Dedušák sa na nás usmieva

už len z fotografie.

Dedko Lacko, aj keď nás už nepohladkáš, nedáš múdru radu, nepovtip-

kuješ, chlapom nepovieš priateľské nazdar, si a budeš stále s nami, v našich

srdciach!

Dcéry Ladislava Alcnauera

Janka a Slávka s rodinami

Medzi najmilšími

S vnúčatami

Rodina a priatelia Ladislava

Alcnauera pri jeho pamätníku

na Smolníckej osade

zľava: Lenka Pisková

Pavol Šramko

Katarína Pisková

Jaroslav Pisko

Mária Pisková

Anna Šrámková

Oľga Alcnauerová

Jana Bajtošová

Hilda Horváthová

Karol Horváth

Anna Slovinská

Peter Šramko

Milan Slovinský.