Názor: Zmena v myslení nastala aj u lesníkov a lesných robotníkov, ale akosi to mnohí nechcú vidieť
- Zverejnené v O čom sa píše
- Pridať nový komentár
Keď sa niekedy zamýšľam nad neustálou kritikou všetkého, čo lesníci robia pre spoločnosť, až po bezhlavú propagandu, že len rúbu a ničia našu prírodu, stále si dám otázku: „ Kde sa v mysliach FB-bojovníkov za záchranu celého sveta nachádzajú naši lesní robotníci?“ Ľudia, ktorí každý deň riskujú svoje zdravie a mnohokrát aj život, aby uživili svoje rodiny a naplnili potreby spoločnosti po dreve. A nakoniec nikto z nich nikdy nevie, či sa vráti z lesa domov celý a živý.
Foto Jozef Marko
Bútľavý suchár ponechaný pre dutinových hniezdičov Petrom Šiškom na Lesnej správe Črmel
Áno, mnohokrát sa stretávajú s nenávisťou, zlobou a krikom. Horšie je, keď im fanatici poškodia stroje, čo sa tiež stáva. Keď lesníci len rúbu a kradnú, tak lesní robotníci v ťažbe dreva sú už konkrétni ničitelia. Odkedy je internet a sociálne siete, tak ten svet sa už úplne zbláznil a prestal si vážiť fyzicky ťažkú a nebezpečnú robotu v lese pod holým nebom a za každého počasia.
Ale ja chcem písať o niečom inom, čo ma u našich chlapov z lesa mnohokrát prekvapilo. Prežil som s lesnými robotníkmi celý svoj profesionálny život. Stretol som sa so skvelými ľuďmi, od ktorých som sa takisto veľa naučil, nielen o lese, ale aj o živote. Áno, od ľudí, ktorých mnohí podceňujú a nemajú pre nich pekné slová.
Celý život som sa snažil citlivý prístup k prírode prenášať aj na svojich pracovníkov v lese. Vždy bolo pre mňa najvzácnejšie, keď sa to stalo opačne. Za socíku sa kontrolovala hygiena porastov, a tak pri preberaní prác zo závodu alebo podniku by ma za ponechávanie štompov, suchárov a ležaniny čakali problémy. No napriek tomu sme ich ponechali neúrekom, hlavne na neprístupných miestach. Ešte v roku 1995 nám starý súdruh z lesného úradu nariadil pozrezávať jedľové štompy po porastoch pod hrozbou pokuty. Kamarát ornitológ mi neskoršie povedal: „Brčo, odvtedy, čo ste to urobili, som už kuvička vrabčieho pod Vysokým vrchom nevidel ani nepočul.“ Zmena v myslení nastala aj u lesníkov, ale akosi to mnohí nechcú vidieť.
A tak, keď som nastúpil v roku 1999 za správcu na Lesnú správu Črmel, ponechal som stovky štompov a dutinových stromov. Moji chlapi vedeli, že odlomený strom vo výške do piatich m nesmú zrezať. A stalo sa aj také, že mi prišli povedať: "Vedúci, nechali sme tam desaťmetrový štomp, lebo sú v ňom tri malé sovy.“ Bol som im za to vďačný, že si všímajú aj tieto veci. A akí boli na seba hrdí, že zachránili živé stvorenia. Inokedy mi povedali, škoda, že sme zrezali ten suchár, lebo bol dutý a keď spadol na zem, rozbil sa a vyletelo z neho plno plšíkov. Keď chlapi kosili lúku, akí boli radi, že sa im podarilo zachrániť srnča. Ale to ťa všetko naučí život a citlivý prístup k prírode, pre ktorú lesníci, ale aj lesní robotníci vedia urobiť veľmi veľa, ak chcú.
Na Bankove, výletné miesto Košíc, sa nachádzali staré niekoľko storočné duby a pod nimi ohniská a stoly s lavicami. Bolo to na okraji lesa a zvykli tam byť stále ľudia. Duby začali chradnúť a konáre od hora postupne vyschýnali. Pri silnejších vetroch sa stále nejaké odlomili. Mestská časť žiadala kvôli bezpečnosti staré duby vyrúbať. Keď som tam doviedol partiu, tak pilčík mi hovorí: "Pán správca, nerežme ich, rozmnožujú sa v nich roháče." A tak sme odtiaľ odišli, ja trochu zahanbený a on hrdý.
Ing. Peter „Brčo“ Šiška
Autor je známy emeritný lesník a lesnícky publicista
Zdroj: stránka P. Šišku na sociálnej sieti