Logo
Vytlačiť túto stránku

Názor: Ako lesník sa už nechcem pozerať na to, ako táto krajina odmieta, ba dokonca zakazuje postarať sa o chorý les

Kam sme sa to dostali. Nerozumiem a nechápem... Neštrkotal som na námestí kľúčmi, lebo môj jediný, od služobného bytu by asi veľa hluku nenarobil. Stál som tam, mladý lesník so všetkými ostatnými, v očakávaní lepšieho, hrdý na svoje povolanie a pripravený vrátiť spoločnosti to, čo do mňa vložila.  Naopak, už o veľmi krátky čas som v nemom úžase sledoval a počúval skupinu miestnych občanov, ktorá pod vedením „nezištne“ obrodených „vodcov“ odporu, emotívne vykrikuje pod oknami našej lesnej správy heslá: „dosť bolo lesníkov, my (?) sa lepšie postaráme o naše dedovizne, nepotrebujeme vás!“ Tak som teda trochu zneistene nastúpil cestu toho vytúženého, lepšieho...     

 

 

Doporučený Choré lesy potrebujú pomoc Ilustračné foto Jozef Marko Choré lesy potrebujú pomoc

Niekdajšie oduševnené výkriky za okamžité ukončenie nášho (ne)hospodárenia  v „ich“ lesoch, prezentované vtedajšími „samoinštalovanými“ odborníkmi - mienkotvorcami, o niekoľko rokov vystriedal plač, sťažnosti, súdne spory a prosby, zastaviť bezbrehé aktivity „ľudových“ lesohospodárov – vlastníkov (?), ktorým oklamaní skutoční vlastníci zverili svoje majetky. Nuž, sami sme si strojcom svojho šťastia a asi preto pre každý prípad musíme mať po ruke nejakého vhodného vinníka svojich neúspechov. Je to také naše, slovenské.

Myslel som, je to nové a nejaké excesy sa predsa len z času na čas vynoria, čo už. Chyba! To, čo postupne, zásadne formovalo môj pracovný život, sa začalo rozdeľovať do dvoch, veľmi intenzívnych a neoddeliteľných prúdov. Rezortné, každý štvrťrok opakované vyhlásenia o transparentnosti, odbornosti, korektnosti a jasných víziách, ktoré, čím boli hlasnejšie, tým menej pravdivé (stačí sa len pozrieť, ako každým ďalším volebným obdobím klesajú nároky na riadiace pozície, ako sa z výberových konaní stávajú teatrálne frašky, ako sa nezadržateľne kalcifikuje riadiaca pružnosť a odbornosť - no (vraj) stačí „entuziazmus“). A zároveň, aby to lesnícka pospolitosť nemala jednoduché, etablovalo sa po vzore iných, demokratických a vyspelých krajín Ministerstvo životného prostredia SR a s ním i „zákon“ a následne postupom času i obmedzenia, zákazy, podmienky, zaberanie záujmových území, obštrukcie a obrovské časové sklzy.

Osobne som vnímal zrod ministerstva životného prostredia pozitívne, v rovine logickej potreby riešenia nemalých environmentálnych záťaží, s nutnosťou vysporiadania sa s pozostatkami nie práve najšetrnejšieho priemyslu, vrátane iných vecných bremien a víziou garancie starostlivosti o naše spoločné životné prostredie. Opäť chyba. Ako býva často zvykom, dobré myšlienky ľahko ustúpia inému účelu. Na Slovensku ministerstvo životného prostredia postupne pretieklo do rúk pseudoochranárov a samozvaných (ne)odborníkov.  Hoc do dnešného dňa máme u nás viac ako 2 000 veľkých envirozáťaží, tisícky nelegálnych skládok, stovky rozpadávajúcich sa a chátrajúcich priemyselných pozostatkov, tisíce vrakov a iných, hospodárskych „pamätníčkov“, aktivity prospešné pre životné prostredie postupne zmutovali na neopodstatnené, nepotrebné, ale veľmi populárne a zároveň i finančne lukratívne zachraňovanie dômyselne vybratých živočíšnych, či rastlinných druhov.

Áno, opäť nie principiálne a logicky, ale účelovo a emotívne. Nie sú dôležité málo atraktívne, veľkoplošným hospodárením skutočne ohrozené druhy (jarabica, prepelica, drop a i.), nie sú zaujímavé všedné prostredia rozsiahlych poľnohospodárskych oblastí, veď koho by nadchla fotografia pričupenej prepeličky niekde v brázde (nehovoriac o konflikte so súkromným vlastníkom pôdy a občiansky, politicky a voličsky riskantné obmedzovanie už tak slabej potravinovej sebestačnosti), to nie. Musíme jednoducho „do lesa“, tam sa tvoria vizuálne lukratívne „hodnoty“. Tam sú zdieľateľné atraktívne zvieratká i rastlinky. Tam sa to jednoducho nedá „skontrolovať“ a teda dajú čerpať (donekonečna, teda pokiaľ tam les bude) veľmi zaujímavé a veľmi ťažko kontrolovateľné finančné prostriedky. Tam sa začína „práca snov“. Nič nerobiť, pozorovať, fotiť, filmovať a fabulovať...  Už sú viac ako dve tretiny našich lesov pod nejakým stupňom „ochrany“, nebude dlho trvať a budú tri štvrtiny!!! Dnes už nemôžeme bez súhlasu ŠOP urýchlene vyťažiť čerstvé, vetrom vývratené stromy ani v druhom (!!!) stupni ochrany prírody (kvôli označeniu oblasti, ako „hluchánej“- bez komentára, nie je toho hoden), čím dávame znova a znova šancu podkôrnemu hmyzu. V našich kalamitných oblastiach sa to rovná neodvratnému „zabitiu“ zbytkov zdravých smrečín!!! Bohužiaľ, smerujú ku tomu za jasotu a podpory spoločnosti, všetky aktivity novodobých záchrancov „prírody“. Asi je to jednoducho zámer, cynický a drastický.

Základom však je VYHNAŤ Z LESA LESNÍKA, nechápavo a neveriaco krútiaceho hlavou, či rovno ťukajúceho si na čelo. Najlepšie zo štátneho majetku, aby sa nemuseli záchrancovia dožierať so súkromným vlastníkom, aby nemuseli nahrádzať obmedzenia (škody) za nemožnosť hospodárenia a aby nemuseli zakaždým rozmýšľať, komu (súkromnému vlastníkovi) a v akej pozícii urobia problémy.

Každý rozumný človek vie, že akýkoľvek spoločenský, vývojový proces prináša so sebou i ťažkosti, problémy, nedokonalosti, úskalia a z nich prameniace i možné chyby. Žiadny jedinec nie je dokonalý, tobôž celá spoločnosť. Poučiť sa? Určite nie. Načo. Nájdeme ďalšie a ďalšie scenáre na obhajobu individuálnych potrieb i zlyhaní (alebo ich naopak, podľa potreby exkluzívne využijeme na poškodenie dobrého mena celej, nepohodlnej skupiny), bez ohľadu na mnohokrát overenú pravdu, racionalitu, logiku či zmysluplnosť vôbec. Vytvárame znova a znova dojem, že až „my“ konečne ponúkame to zaručene dobré a správne, lebo sme úplne (účelovo) do práv a povinností zabudli implementovať najdôležitejšiu podmienku akejkoľvek zmeny - VLASTNÚ zodpovednosť.

Ponovembrové roky veľakrát ukázali, ako extrémne ľahko a rýchlo dokáže u nás dobre zvolená, cielená časť národa či  spoločnosti zmeniť svoj vlastný názor, uveriť prezentovanému a priam vyraziť ponúkaným smerom. Nepamätám si, kedy za tak krátky čas dokázala tak malá hŕstka účelovo namotivovaných „pseudoochranárskych“ ľudí, cieľavedome úplne dehonestovať a takmer spoločensky vylúčiť celú vybratú skupinu spoločnosti - lesohospodárov. Dnes je lesník devastátor vlastnej krajiny, ničiteľ všetkého živého, požierač podstaty vlastnej práce, postrach, neustále bažiaci po peniazoch a majetku nás ostatných. Neskutočné. Stokrát opakovaná lož sa skutočne verbálne stáva pravdou. Mám pocit, že v tejto krajine asi neexistuje nik, kto by si nemyslel, že každý (štátny) lesník vstáva s túžbou byť prvý na čerpacej stanici, aby do plna natankoval motorové píly a rúbal a rúbal a ničil a zarábal.

Veľmi rýchlo a veľmi ľahko sme (vedome) zabudli, kto dlhé desaťročia cieľavedome tvoril charakter tejto krajiny, kto sa staral, aby sa mohla rozvíjať, budovať a ponúkať každým ďalším dňom lepšie podmienky na život. Kto plnil túto dôležitú a nevyhnutnú spoločenskú objednávku, kto dával i zabezpečoval prácu tisícom usilovným a tvrdo pracujúcim rukám, aby tí ďalší a ďalší mohli priložiť tú svoju k spoločnému dielu. Veľmi rýchlo sme zo svojho slovníka i vnímania vytlačili slová, ako národné bohatstvo či obnoviteľné zdroje a nahradili ich démonickými mantrami ako: „megapolis mikroorganizmov, základ humusu a biotop nevyčísliteľných európskych hodnôt“. Veľmi radi si zapchávame uši, keď sa Slovensko dlhodobo pripomína ako prírodná perla Európy, s bohatou faunou a flórou, s pestrými a zdravými biotopmi, pretože tieto synonymá nie sú ani v najmenšom výsledkom práce dnes už všadeprítomných a všetkému nadradených ochrancov prírody, nevznikli importovaním takéhoto prostredia do zdevastovanej krajiny. Boli jej súčasťou celé roky, kedy sa o túto krajinu starali tí, ktorí pre spoločné a potrebné ciele pracovali,  a ktorým na nej skutočne záležalo.

Každý deň sa sám seba pýtam, čo sa deje s touto spoločnosťou, ktorá v slepej naivite opakovane a opakovane vystiera ruky ku novodobým, mediálne vytvoreným spasiteľom. Ktorá dnes a denne bezmyšlienkovite zahadzuje súdnosť a rozvahu. Spoločnosť, ktorá dokonca s nadšením pošliape vlastné, dlhoročné tradície (lesníctvo bolo neodmysliteľnou pýchou nášho národa), prácu vlastných ľudí,  uverí akejkoľvek verbálnej obludnosti a vo viere „vyšších cieľov“ ničí sama seba...? Je to vôbec možné? Áno, stačí skutočne málo, prestať mať vlastný názor a úsudok, hoc jednoduchý, ale logický. Stačí klikať, zdieľať, páčikovať, uverejňovať, mediálne, síce dokonalo teatrálne, no často infantilne a hlavne emotívne vystupovať a sústavne dokola jednostranne prezentovať výmysly, dezinformácie a klamstvá.

Bez akéhokoľvek sebemenšieho zamyslenia sme ochotní ignorovať evolúciu prírody (niečo zaniká, aby zároveň iné vznikalo), ignorujeme revolúciu poznania (zdokonaľovaním  narastajú aj technické možnosti ochrany spoločného životného priestoru), ignorujeme neprehliadnuteľné, nenásilné prispôsobovanie sa živej prírody postupne sa meniacemu prostrediu (veľa vzácnych živočíchov bez problémov existuje i v tých najväčších svetových aglomeráciách). Vytvorili sme novodobé, veľmi ľahko zneužiteľné, ale zato dokonalo funkčné náboženstvo: “klimatická zmena“. Vystavali sme virtuálne piedestále pre samozvaných záchrancov planéty a na najvyšší spoločenský, hodnotový stupeň sme postavili často bezmenného všeznalca, všeodborníka, všezáchrancu, jasnovidca a proroka - EKOAKTIVISTU!

Nie, už nechcem byť tu lesníkom, už nechcem byť smutný, vidiac, ako sa táto krajina naduto správa k mozoľom našich dedov, či otcov i k mojim vlastným. Ako táto krajina odmieta, ba dokonca zakazuje postarať sa o chorý les, lebo všetko ostatné, živé môže byť choré, iba les nie. Už nechcem dookola opakovať, že i les nám všetkým, okrem kopy dôležitých úloh, (v rozumnej spoločnosti) dáva svoju „úrodu“, lebo nič živé, nie je večné. Nechcem každý deň vidieť, čítať, či počuť, ako poblúznení a pomýlení jedinci, s podporou účelovo vyburcovaného a nadšeného komparzu spôsobujú obrovské a dlhodobo trvajúce škody tejto krajine a pri tom cynicky a pokrytecky prstom ukazujú na druhých.

Nemám chuť ani záujem dívať sa na uškŕňajúcich sa spasiteľov prírody, v outdoorových outfitoch, obsypaných najnovšími technickými prostriedkami, ako pre ľudstvo nenahraditeľne a s vervou im vlastnou, za nami vyrobené peniaze, nasadzujú vlastné chodidlá a nezakrytú pleť, obetovaním svojho osobného pohodlia a voľného času na záchranu všetkého atraktívneho a hlavne „LUKRATÍVNEHO“ (na skládkach, odkaliskách, v kanáloch, stokách či akýchkoľvek skutočných envirozáťažiach ich nenájdete, na tom sa granty čerpať nedajú), lebo musia túto krajinu „ochrániť pre budúce generácie“ i predo mnou samým.

Nie, nebudem spolutvorcom absolútne nepotrebného a pre spoločnosť nekontrolovateľného, veľmi drahého experimentu s výsledkom jurského parku. Nebudem spolutvorca ani spoluautor nereálnych a nepotrebných romanticko-naivistických predstáv, vedúcich k rozpadu ihličnatých lesov a ani spolupáchateľ pri zneužívaní akéhokoľvek majetku, či deformácií skutočných potrieb ochrany nášho spoločného životného prostredia a našej krajiny. No je to i moja krajina a nezostáva mi nič iné, ako jej držať všetky prsty, aby sme si čím skôr uvedomili, že inú nedostaneme.

Ing. Roman Heleš

(autor je poverený riadením Odštepného závodu Čadca š. p. LESY SR)

Naposledy zmenené: štvrtok, 18 jún 2020 15:32
Prečítané: 17582
(51 hlasov)
Lesmedium. All Rights Reserved.